Najvyššia lanovka v Európe sa nachádza v Zermatte a vedie na Kleine Matterhorn do výšky 3883m. Nevedie však úplne na vrchol, ale kúsok pod do obrovskej diery, vysekanej do skaly.. V skalnej diere sú tunely, ktoré vedú na vrchol a do priestoru, kde sa začína ľadovec, na ktorom začínajú zjazdovky. Ano, z Malého Matterhornu sa dá lyžovať a je to najvyššie položená zjazdovka v Európe. Istý čas sa tu rýchlostní lyžiari pokúšali dosiahnuť maximálnu rýchlosť v zjazde.
Lanovka začína v lokalite Trockener Steg a výškový rozdiel, ktorý prekonáva je takmer totožný, aký je zo Skalnatého plesa na Lomnický štít, čo je 880 m. Ako vidno, mali by sme byť hrdí, že máme lanovku, ktorá má parametre, porovnateľné s najvyššími alpskými lanovkami.... Pred osemdesiatimi rokmi sa začali práce na unikátnej lanovej dráhe na Lomnický štít. Stavali ju v ťažkých podmienkach, počas svojej histórie prežila slnečné aj temné dni.
V obslužnej kancelárii pípajú prístroje, vedľa v technických miestnostiach sa všetko točí a bzučí. Premávka lanovky na 2 632 metrov vysoký Lomnický štít nie je hračka ani teraz, s najmodernejšou technikou. Keď ju v 30. rokoch minulého storočia začali stavať, mali k dispozícii akurát silu koní a ľudských rúk. Pôvodne mala lanovka viesť na Gerlach. To však bol už naozaj príliš ambiciózny projekt. Voľba teda nakoniec padla na jeho nižšieho suseda.
Mimochodom, Lomnický štít, pre miestnych ľudí Dedo, dlho považovali za najvyšší vrch v Tatrách. Dnes lanovka vyvezie nahor päťdesiat ľudí za hodinu. Technickú stránku má pod palcom Juraj Husovský, vedúci elektroúdržby Tatranských lanových dráh. Otec myšlienky lanovky na Lomničák, riaditeľ tatranských kúpeľov Juraj Országh, bol jeho sused. „Akosi prirodzene ma neskôr začala zaujímať technická stránka jej fungovania a moje ďalšie profesijné smerovanie mi bolo jasné.“
Na lanových dráhach pracuje od roku 1970. Históriu dopravy na Lomnický štít poznamenali aj dve vážne nehody, jedna v 70. a jedna v 90. rokoch, pri ktorých, žiaľ, aj zahynuli ľudia. Lomnický štít je najvyššie trvalo obývané miesto na Slovensku. Svoje pracovisko tu majú vedci z Astronomického ústavu a Ústavu experimentálnej fyziky Slovenskej akadémie vied aj meteorológovia, v kaviarni Dedo a pri prevádzke apartmánu pre návštevníkov sa striedajú zmeny čašníkov, každý deň merajú netypickú cestu do práce upratovačky. Aj týmto ľuďom nenahraditeľne slúži lanovka.
Pre návštevníka je výlet na Lomnický štít zas celoživotným zážitkom. Hlavne posledný úsek zo Skalnatého plesa až tam nahor k slnku (ak je pekné počasie, čo sa v Tatrách mení veľmi rýchlo). Radostná nálada a nadšenie z prekrásnych výhľadov, prekvapujúco luxusné prostredie kaviarne tam hore. Lomnický štít, druhý najvyšší vrchol Vysokých Tatier, je dostupný vďaka lanovke. Potom vaša skupina odchádza nadol kabínkou, ktorá predtým priviezla nových návštevníkov. Je tu však možnosť rezervovať si apartmán a stráviť tam hore noc.
Vráťme sa však späť na Skalnaté pleso, do obslužného pracoviska lanovky. Juraj Husovský vysvetľuje, s čím všetkým sa treba pri prevádzke vo vysokohorskom prostredí vyrovnať. „Okrem nosných a ťažných lán musíme používať aj napínacie lano. Lanovka totiž prekonáva výškový rozdiel až 864 metrov, navyše vysoko v horách, takže teplotné rozdiely medzi spodnou a hornou stanicou môžu byť až dvadsaťstupňové. Vyrovnávame ich napínacími závažiami, ktoré vážia tridsať ton. Ťažné lano má štyri kilometre a váži jedenásť ton. Všetky laná prechádzajú pravidelne kontrolou. A nie hocijakou. Hrubočizné oceľové laná kontrolujú ultrazvukom. Lanovka má aj núdzový pohon a záchrannú kabínu na Lomnickom štíte. Samozrejme, v takomto prostredí treba počítať s tým, že počasie sa nepredvídateľne zmení. Áno, stáva sa, že časť turistov zostane na Lomnickom štíte. Je tam pre nich pripravené ubytovanie aj zásoby potravín. Návštevníci sa nemusia ničoho báť.
Rekord držia zamestnanci lanových dráh, ktorí občas kvôli svojim povinnostiam musia ísť hore, aj keď lanovka pre turistov práve nepremáva. „Skupina našich technikov zostala hore 42 dní,“ spomína Juraj Husovský. Podobné zážitky majú aj vedci, ktorí sa hore striedajú v dvojtýždňových turnusoch. Prvé práce na unikátnej tatranskej lanovke sa začali presne 8. mája 1936. Podľa projektu architekta Dušana Jurkoviča postavili najprv údolnú stanicu v Tatranskej Lomnici. Materiál a stroje pomáhali robotníkom vynášať konské záprahy, až kým si nevybudovali pomocnú lanovku. Za vynesený kilogram sa vtedy platilo 40 halierov. Na stavbe pracovalo až 350 ľudí. Napriek tuhej zime v Tatrách napredovali rýchlo. Už v decembri 1937 ju slávnostne uviedli do prevádzky. Len do skúšobnej, slúžila aj potrebám observatória, ktoré vtedy na Skalnatom plese už stálo. Práce na ďalšom úseku, až na Lomničák, pokračovali. Tam boli podmienky ešte ťažšie. Kvôli nevyspytateľnému počasiu v tejto nadmorskej výške tu mohli robotníci pracovať iba štyri mesiace v roku, od konca júna do začiatku novembra. Museli mať horolezecký výstroj a sprevádzali ich horskí vodcovia. Aj tu bolo treba vyniesť nahor asi 300 ton materiálu na výstavbu nákladnej lanovky, ktorá by neskôr pomáhala s dopravou ďalších potrebných vecí. Tým najzdatnejším trvala cesta zo Skalnatého plesa na Lomničák dve hodiny. A to vliekli aj štyridsaťkilogramový náklad. Predstavte si, aké muselo byť náročné vytiahnuť nahor dvojkilometrové lano!
Koncom mája 1940 dali lanovku do prevádzky. Po vypuknutí Slovenského národného povstania v roku 1944 prišli Nemci aj pod Lomnický štít. Vraj musia hľadať ukrytých partizánov. Priniesli si delo a plánovali ostreľovať budovu lanovky na Skalnatom plese. Vojaci sa dali vyviezť až na štít a odniesli si odtiaľ meteorologické prístroje. Poškodili jednu z podpier aj stanicu v Tatranskej Lomnici. Už 3. Zažili tu ešte niekoľko krušných momentov, boli obdobia, keď z rôznych dôvodov lanovka nepremávala aj niekoľko rokov. Zamestnanci lanovky však stále zlepšovali technické riešenia. Mala najdlhší medzipodperový úsek na svete a prekonávala najväčší výškový rozdiel spomedzi všetkých vtedajších lanoviek. Stavba lanovky na Lomnický štít vo výške 2 634 metrov nad morom bola malým zázrakom. Jej projekt bol na svoju dobu mimoriadne odvážny. A výstavba vyžadovala nielen prepracovaný návrh, ale aj manuálnu zručnosť, boj s ťažkými horskými podmienkami a nepredvídateľným počasím.
Kone, vynáška na chrbtoch a šikovnosť. Dnes je výlet na Lomnický štít, ktorý je druhým najvyšším vo Vysokých Tatrách a najvyšším obývaným miestom u nás, celoživotným zážitkom. Obyčajní ľudia z tatranského regiónu ale vtedy pred takmer storočím vykonávali náročnú prácu v extrémnych výškach iba za pomoci ťažných koní a s obyčajnou silou ľudských rúk a umu.
Čo robí z visutej lanovky z Tatranskej Lomnice na Lomnický štít svetový unikát? Tlačová správa Tatry Mountain Resorts uvádza, že ak berieme do úvahy celkovú dĺžku lanovky v jej dvoch úsekoch Tatranská Lomnica - Skalnaté Pleso a Skalnaté Pleso - Lomnický štít, tak v čase spustenia do prevádzky 20. Pre Slovensko bola lanovka dôležitá. Ako uviedla SITA pri 75. výročí existencie lanovky, jej výstavba mala posilniť návštevnosť Tatier a pre Slovensko bola dôležitá.
Lanovku začali stavať v roku 1936. Išlo o prvý úsek na Skalnaté Pleso. V tejto časti robotníci postavili deväť podpier, čo nebolo ľahké. No za devätnásť mesiacov od prvého výkopu sa uskutočnila prvá jazda. Potom prišiel na rad úsek od Skalnatého Plesa po Lomnický štít. Na jeho vrchol sa začalo jazdiť v roku 1941. Budovy navrhol architekt Dušan Jurkovič. A hoci jeho plány staviteľ čiastočne upravil kvôli horskému prostrediu, dodnes na nich vidieť rukopis majstra.
Na visutej lanovej dráhe od Grandhotela Praha na Skalnaté Pleso sa jazdilo až do roku 1999. Rozlúčili sa s ňou jazdou pre zamestnancov v roku 2005. Druhý úsek na Lomnický štít v roku 1989 zmodernizovali. Slúži dodnes. Motívom bola aj celoročná meteorologická stanica. História prípravy a výstavby visutej lanovky je členitá. Jej stavbu motivoval rozvoj dopravy v okolí Tatier a prepojenie jednotlivých osád železnicou z Popradu. Ďalšou víziou bolo sprístupnenie štítov. Najskôr sa uvažovalo o cieli na Slavkovskom či Gerlachovskom štíte, no pre prvú polovicu minulého storočia to bolo nerealizovateľné sústo. Proti boli aj turisti, horolezci či ochrancovia prírody. Relatívne jednoduchším cieľom bol Lomnický štít. A motívom výstavba celoročnej meteorologickej stanice na tatranskom štíte.
Ako sme už spomínali, najskôr robotníci pracovali na prvej časti trasy z Tatranskej Lomnice na Štart a Skalnaté Pleso. Zároveň stavali budovu dolnej stanice. Dokončili ju v decembri 1937. Prvý úsek lanovky zmontovali ľudia z firmy Weisner v tom istom roku od marca do augusta. Na stavbu sa musela dovážať aj voda. Meno Štart získala medzistanica od tamojšej bobovej dráhy, ktorá viedla do Tatranskej Lomnice. Aj budovu stanice stavali za mimoriadne ťažkých podmienok. Ako uvádza Wikipedia, tony materiálu robotníci vyniesli na chrbtoch alebo dvojkolesových vozíkoch ťahaných koňmi. Na trase 2,5 kilometra prekonávali výškový rozdiel 600 metrov. Úctyhodné!
Zo Štartu na Skalnaté Pleso nosiči a zvieratá vyniesli 40 ton dreva, 35 ton štrku, 5 ton cementu a takmer 7 ton oceľových konštrukcií. Dnes ťažko predstaviteľné! Ich prácu neskôr nahradila nákladná lanová dráha. Napríklad, na stavbu budovy na Skalnatom Plese sa musela dovážať aj voda. Počas výstavby zahynuli dvaja robotníci. Ešte ťažšie to bolo s úsekom Skalnaté Pleso - Lomnický štít. V čase výstavby robotníci nemohli pracovať dlhšie ako štyri mesiace v roku. Počasie bolo nevyspytateľné. Do týchto výšok prichádzali na stavenisko iba keď bolo priaznivo. Často to bolo s horolezeckým výstrojom a s horským vodcom. Aj napriek mnohým bezpečnostným opatreniam počas výstavby zahynuli dvaja robotníci. Wikipedia ďalej uvádza, že po prvý raz robotníci vystúpili na Lomnický štít 15. júla 1936. Výstupovú cestu označili horskí vodcovia a zabezpečili ju 300 metrov dlhým oceľovým lanom, ktorý zakotvili do skaly. Pribudli tu aj dve kryté odpočívadlá, aby si počas cesty hore i dole robotníci mohli odpočinúť. Zdatným nosičom vraj výstup zo Skalnatého Plesa trval dve hodiny s nákladom ťažkým od 25 do 40 kilogramov. Boli medzi nimi aj takí, ktorí cestu merali aj tri razy za deň.
Keď budovali nákladnú lanovú dráhu, robotníkom komplikovala život statická elektrina. Sťažovali sa, že ju majú stále vo vlasoch. Preto v areáli stavby vybudovali tri bleskozvody. Aby sa ľudia vyhli smrteľným pádom, priväzovali sa pri práci konopným lanom prehodeným cez skalu. Zaisťoval ich tretí robotník. Nákladnú lanovku uviedli do prevádzky v roku 1938. Potom sa už naplno rozbehla stavba druhého úseku visutej lanovky. Obslužná lanovka dopravila na štít asi 6 tisíc ton rôzneho materiálu. Skúšky novej lanovky vykonali v roku 1940. V tom istom roku na Lomnickom štíte začala pracovať Štátna meteorologická stanica. Visutá lanovka prepravovala aj materiál. O rok neskôr visutá lanovka okrem cestujúcich prepravovala na Skalnaté Pleso materiál na stavbu hvezdárne. Observatórium otvorili v septembri 1943.
