Ľubochnianska dolina je vraj najdlhšou na Slovensku. Meria úctyhodných 25 kilometrov. A všetky sú pokryté asfaltovým kobercom. Vďaka asfaltke a jej nekonečnosti je Ľubochnianska dolina ideálna pre cyklistov ako ja. Teda takých, čo pod kolesami bicykla uprednostňujú nenáročný hladký povrch. A minimálnu námahu. Od začiatku po koniec je len 400 metrové prevýšenie. Na dvadsiatich piatich kilometroch je zanedbateľné. Veľkým bonusom je absencia áut, keďže do Ľubochnianskej doliny majú vstup povolený len výnimočne. Vďaka tomu si to môžete na bicykli rozfofrovať pekne naplno. Valiť dolinou ako kométa. Najmä naspäť, kedy to ide úplne samo.
Do Ľubochnianskej doliny odbočíte z námestia v Ľubochni. Tú nájdete medzi Kraľovanmi a Ružomberkom. Autom sa dá ísť aj o kus ďalej, do doliny, ale pripravíte sa o možnosť zaslúženého občerstvenia na záver cyklotúry. V celej doline naň totiž nikde nenarazíte. Pohodlná asfaltka končí po dvadsiatich piatich kilometroch pri Močidle. Je tam okrem všadeprítomných ovadov aj kniha, do ktorej sa dá zapísať. Močidlo je koniec asfaltky, ale nie Ľubochnianskej doliny. Za Močidlom si na svoje konečne prídu aj priaznivci adrenalínovej horskej cyklistiky. Môžu pokračovať po niektorej z lesných ciest do veľkofatranských sediel. Zamakať sa ale dá aj na niektorej z odbočiek po ceste. Napríklad na veľkofatranský Kľak alebo k jazeru Blatné, ktoré je v čase sucha skôr podmočenou lúkou v rovnomennej doline. Dolinu prejdete tam aj späť zhruba za tri hodiny. Najkrajším bodom je Ľubochniansky tajch pred záverom doliny. Žiari tam ako obrovský zelený smaragd a svojou krásou vyráža návštevníkom dych. Môžete sa pri ňom na vyhradenom mieste odľahčiť alebo si opiecť slaninku. Ak si ju prinesiete. Je to zároveň jediné miesto, kde vám prekvapivo dajú pokoj ovady. Ovady vás v lete ochotne sprevádzajú celou cestou. Odvezú sa na čomkoľvek. Na vás, na vašom bicykli, uspokoja sa aj s blatníkom od kolesa. Len aby to nemali ďaleko k vašej nohe, ak sa pozabudnete oháňať. Cesta Ľubochnianskou dolinou totiž vedie celý čas popri potoku Ľubochnianka. Oboje lemuje široká lopúchová aleja. A tá je v lete plná krvilačného hmyzu. Obec Ľubochňa, parkovisko pred Endokrinologickým ústavom (450 m n. m.) - Pod Skalkou - Raková - Blatná, horáreň - Blatné, jazero (782 m n. m.) - Blatná, horáreň - Nižný tajch - Vyšný tajch - Močidlo (860 m n. m.) - a späť - obec Ľubochňa, parkovisko pred Endokrinologickým ústavom (450 m n. Dvesto ročná zrekonštruovaná priehrada dnes slúži na zachytávanie vody. Tá je potrebná na hasenie prípadného požiaru. V hlbokej zalesnenej doline sa totiž z času na čas nahromadí kalamitné drevo. V roku 2007 jedna takáto kopa vzbĺkla. Uhasiť ju bol problém. Oheň vtedy zničil cez dva hektáre lesa. Tajch pôvodne slúžil spolu s nižným tajchom drevorubačom na splavovanie dreva z doliny. Z nižného už ale nezostal kameň na kameni. V 19. storočí oba zvyšovali prietok skromnej Ľubochnianky. Kláty i metrovica valili biednym korytom riečky úctyhodnou rýchlosťou 12 kilometrov za hodinu. Na začiatku 20. storočia vodu nahradila úzkorozchodná lesná železnica. Pred sto rokmi v doline asi všeličo vyzeralo inak. Aj jazero Blatné, ktoré je od roku 1990 prírodnou pamiatkou. Stalo sa ňou kvôli výnimočnosti vzniku - zahradením údolia potoka Blatná mohutným skalným zrútením. Vo svete bežný jav. Odbočiť k nemu musíte pri Horárni Blatná. Plocha jazierka vraj kolíše a maximálna hĺbka je niečo vyše metra. Ja som nijakú vodu nevidela. V jame pod cestou som našla len vyschnutú lúku zarastenú mohutnou vegetáciou. Vraj som nebola prvá. V doline vraj možno vidieť medveďa, rysa, vlka, líšku i vysokú. Ja som ale videla len mračná ovadov. Slnko pálilo, spara ako pod žehličkou, mrchy štípavé sa od roztopaše nevedeli vpratať do kože. Na repelent som zabudla. Smrdela som potom. Kto na bicykli nesmrdí?
Ľubochnianska dolina má pre mňa zvláštny význam. Nie preto, že v Ľubochni vymysleli Komunistickú stranu Slovenska, ale preto, lebo niekde v Lubochnianskej doline som bol jediný krát v pionierskom tábore. A tak, kým som ešte mladý, vybral som sa na bicykli pohľadať, kde to vlastne bolo. Apropo, môže vôbec človek, ktorý bol v pionierskom tábore pred tridsiatimi siedmi rokmi, hovoriť, že je ešte mladý?
Cez lubochniansku dolinu som isiel ako zaiste mnohi dalsi na bycikli az na Borisov. Nechcelo sa mi totiz tak daleko peso po asfalte. Hore padlo nejake orosene pivko a zjazd po zvaznici a asfalte za cca 1 hod. naspat do Lubochne bola uplna parada. Uvedeny clanok ma nenadchol pretoze autor vlastne nikam neprisiel.
Kedysi som sa pokusal dostat z Lubochnianskej na ch. pod Borisovom po zvaznici spominanej nizsie, ale nepodarilo sa to. Z Ruzomberka sa do Lubochne da dostat na bicykli mimo hlavnej cesty. Pri benzinovej pumpe Shell na vyjazde do Ziliny treba prejst cez Vah, prekrocit zeleznicnu trat a ulicou popri zeleznici (Ulica Nova Hrboltova) pokracovat az do dediny Hrboltova (posledny stupak stoji za to). Na konci dediny sa cesta meni na prasnu a ked sa priblizi k zeleznici, opat sa zmeni na asfaltku.
Z Ľubochniamskej doliny na fatranský hrebeň sa dá bajkom dostať len na turčiansku vetvu od horárne Salatín (krátky úsek pod hrebeňom tlačmo;, z hrebeňa sa dá pokračovať do Nolčova ) a do sedla Vrchfatra (Ľubochnianske sedlo). Ku Chate pod Borišovom by sa bajkom malo dostať z konca Ľubochniamskej doliny pokračovaním po zvážnici, ktorá vedie serpentínami vysoko pod Šoproň. Nešiel som ňou, iba som si ju v zime všimol z hrebeňa a miestny horal vravel, že je to bajkom schodné. Inak Ľubochnianska dolina je s dĺžkou necelých 25 km štvrtou najdlhšou horskou dolinou na Slovensku (po Čiernovážskej, Čiernohronskej a Kamenistej doline).
Kúpalisko bolo v Ľubochni za kúpeľným parkom a dalo sa tam aj bývať. Keď sa ide do doliny, tak napravo od asfaltky, v podstate oproti Kollárovmu domu. Voda v ňom bola napúšťaná priamo z Ľubochnianky a bola studená ani fras. Kúpal som sa aj v Ľubochnianke pod mostom za poslednými domami a bola to vzpruha po akejkoľvek dlhej túre.
Ďakujem za avízo. Dobre vravíš. Michaela, pekne píšeš a pekne vnímaš. Krásne fotky a bezva prístup.
Ľubochnianska dolina je zároveň vstupnou bránou do Veľkej Fatry. Z nej je možné ďalej napredovať k viacerým horským chodníkom, ktoré spájajú dolinu so susednými hrebeňmi a dolinami. Pre cyklistov aj turistov to znamená, že okrem asfaltky ponúka možnosť objavovať aj menej prístupné terény, ktoré bývajú otvorené len na zvolené úseky a počas vhodných podmienok.
