Obrovský šok zažili čeští turisté při výšlapu do slovenské Malé Studene doliny. Místo kochání se alpskými výhledy narazili na hrůzný nález, na který zřejmě do konce života nezapomenou. V nehostinném terénu objevili bezvládné tělo muže, kterému už nebylo pomoci. Zatímco na místě zasahovali vyděšení svědci, nedaleko se odehrávalo ještě jedno zoufalé pátrání.
K tragické události došlo v neděli 2. srpna ve Vysokých Tatrách. Čeští turisté procházeli oblastí, když na suťovisku pod Baraňou baštou spatřili člověka bez známek života. Jednalo se o muže, který utrpěl smrtelná zranění po drtivém pádu z jihovýchodního hřebene Baraních rohov. Celý případ má navíc drásavé pozadí. Zásah na místě neštěstí následně výrazně zkomplikovalo počasí. Kvůli nepříznivým povětrnostním podmínkám nebylo absolutně možné do terénu nasadit leteckou techniku. Teprve v brzkých ranních hodinách následujícího dne se tatranským záchranářům ve spolupráci s Letkou ministerstva vnitra podařilo tělesné pozůstatky tragicky zesnulého cizince transportovat do Starého Smokovce.
Predpoludním v pondelok prijalo Operačné stredisko tiesňového volania Horskej záchrannej služby (HZS) naliehavú žiadosť o pomoc. Partnerka 40-ročného poľského turistu informovala, že jej partner spadol z výšky a stratila s ním kontakt. K nešťastiu došlo v oblasti známej ako Čierna terasa. Tu sa pár pohyboval v horolezeckom teréne. Horská záchranná služba potvrdila, že turisti nemali k dispozícii istenie ani potrebnú výstroj, čo v takomto náročnom prostredí predstavuje značné riziko. Na miesto okamžite vyrazili záchranári HZS. O súčinnosť pri záchrannej akcii bola požiadaná aj Letka Ministerstva vnútro SR. Napriek rýchlemu zásahu a maximálnemu úsiliu záchranárov, rozsiahle zranenia, ktoré turista utrpel pri páde, boli rozsiahle a muž im na mieste podľahol. Záchranári evakuovali jeho partnerku z exponovaného terénu do bezpečia. Namiesto jedného strateného našli troch mŕtvych. Séria tragédií dodnes vyvoláva otázniky.
Veľká Studená dolina spolu s jej menšou sestrou radia Tatry medzi najkrajšie lokality sveta. No všetka tá nádhera sa v minúte dokáže zmeniť na mrazivé peklo. Najprv stratíš orientáciu. Sneh ti ostro doráža do tváre, dovidíš nanajvýš pár metrov a to, čo vidíš, je len biela planina. Nič, čoho by sa zrak zachytil, ešte aj tvoje stopy víchrica zamietla. Zmysly ti otupievajú, prestávaš vnímať, či ideš hore alebo dole, vibramy sa prepadávajú v hlbokom snehu, čo ťa oberá o zvyšok síl. Cítiš chlad, ktorý sa ti zadiera pod nechty, oblečenie. V batohu máš lepšie rukavice, teplejšiu vetrovku, ale nedokážeš sa prinútiť vybrať ich. Len mechanicky kráčaš s predstavou, že už-už sa musí objaviť chata, záchrana. Hovoríš si - ešte krok, dva, tri...
Po nos v snehu. Z Hrebienka na Zbojnícku chatu je to len nejakých päť-šesť kilometrov. Osemstometrové prevýšenie síce dá trochu zabrať, no aj priemerný skialpinista dorazí do cieľa zhruba za poldruha hodiny. Pri ideálnych podmienkach. A tie sa v Tatrách môžu bleskovo dramaticky zmeniť. Pre mnohých turistov to znamenalo prehratý boj o život. Veľká Studená dolina by o nich mohla rozprávať.
Prvý, ktorý zaznamenali kroniky, si vzala v roku 1917 a patril Poľke Alžbete Möbiusovej. Po páde zo skaly utrpela zlomeninu lebky a nohy. Po nej prišli desiatky ďalších vrátane skúsených horalov. Zdroj: MARTIN MALIČKÝ - Zbojnícka chata. Z Hrebienka k nej skialpinisti dorazia asi za 1,5 hodiny. Ak im počasie praje.
„Niekedy je príčinou falošné hrdinstvo, inokedy chvíľka nepozornosti alebo nesprávny krok, traverz,“ hovorí nám bývalý horský nosič, záchranár i autor niekoľkých knižných publikácií Martin Maličký. „Aj keď som tu doma a Tatry mám prechodené, párkrát sa mi stalo, že som sám spustil lavínu. Raz sa na mňa zosypala taká kopa, že som skončil kompletne uväznený v snehu. Až po nos. Ledva som dýchal. Trvalo hodinu, než som sa vyhrabal.“
V našom rozhovore sa však upriami na iný prípad, ktorý dodnes vyvoláva otázky. Za jediný deň totiž vo Veľkej Studenej doline zahynuli traja ľudia na troch rôznych miestach. Tatry dobre poznali, vedeli sa v nich pohybovať. Tým ťažšie sú ich rozhodnutia pochopiteľné.
Nádielka smrti. Podivuhodná séria tragédií sa začala v piatok 6. apríla 1962, keď na Zbojnícku chatu prišli dve partie horolezcov. Z Košíc a Brna. Počasie za veľa nestálo, liezť sa nedalo, a tak si mládež naplánovala spoločenský večer. Mojmír, inžinier z metropoly východu, sa ponúkol, že zbehne do Smokovca po proviant. A zľahla sa po ňom zem. Sprvu si jeho kamaráti mysleli, že pri mohutnejúcej víchrici nechcel pokúšať osud a radšej zostal dole. No keď sa na druhý deň vracali a nenašli ho ani popri obvyklej trase, ani v mestečku, kam išiel nakupovať, oznámili zmiznutie Horskej služby.
V nedeľu ráno sa rozbehlo pátranie a záchranári ešte v ten deň objavili pri Ohnisku zmrznutého muža. „Ohniská sú veľké previsnuté skaly uprostred doliny. Koncom 19. storočia, keď ešte neboli chaty, starí vodcovia a lovci kamzíkov pod nimi hľadali útočisko a prespávali na lôžkach z kosodreviny,“ vysvetľuje Maťo a pokračuje v príbehu, ktorý sa nálezom tela zďaleka neskončil.
Ukázalo sa totiž, že mŕtvy nebol stratený Košičan, ale Karel z Moravy, nosič zo „Zbojníčky“, ktorého pre zlé poveternostné podmienky na chate ani nečakali. Očividne to riskol a doplatil na to. O kus ďalej našli aj krosná s nákladom. Pátranie teda pokračovalo a v pondelok záchranári na okraji lesa naďabili na ďalšie telo. Patrilo síce Košičanovi, ale nie tomu, ktorého hľadali. Zmrznutý bol právnik, ktorý si vo voľnom čase privyrábal vynášaním zásob na chaty. Po mladom inžinierovi stále nebolo ani stopy. „Akcia trvala ďalších osemnásť dní, a až keď sa začal topiť sneh, našli ho nad bránou, najužším miestom doliny, s rozbitou hlavou. Doteraz nikto nevie, čo presne sa mu v tom nečase stalo.“
Pokračovanie na ďalšej strane ►►►
Neuveriteľné náhody. Veľká Studená dolina pamätá aj šťastné konce. „V marci 2002 sa v nej stala asi jedna z najkurióznejších udalostí, možno dokonca svetová rarita,“ spomína Martin. „V bráne, čo je akýsi lievik, kde býva vietor najmocnejší, sa často vytvorí masívny snehový vankúš. Ten sa takmer stal môjmu kamarátovi Paľovi osudným. (...) Paľo bol živý a zdravý. „Mal neuveriteľné šťastie. Tony snehu mu totiž nestlačili hrudník, a keďže skončil s tvárou rovno nad hladinou potoka, kde sa tvorila vzduchová bublina, mohol voľne dýchať. Neskôr mi hovoril, že nepociťoval ani strach.“
Osem rokov neskôr došlo k ďalšej bizarné náhode. Dvaja nosiči šliapali z Hrebienka na Zbojnícku chatu s odstupom niekoľkých stoviek metrov. V čase, keď sa dolinou prehnala jedna z najväčších lavín v jej histórii. Obrovská masa padla rovno medzi nich a obaja boli presvedčení, že ten druhý skončil pod ňou. Až neskôr zistili, že ich biela smršť akoby zázrakom ušetrila. „Stačilo však, aby jeden išiel o niečo rýchlejšie a druhý pomalšie...“
Horská záchranná služba (HZS) informovala, že o pomoc pro 57-ročného muža ich prostredníctvom tiesňovej linky 112 požiadali jeho kamaráti. Počas lezenia stredného Groszovho ľadopádu muž vypadol, spôsobil si vážne poranenia a upadol do bezvedomia. Spolulezcom sa ho podarilo transportovať na bezpečné miesto, kde začali s laickou, telefonicky riadenou KPR. Záchranári evakuovali pacienta od ľadopádu na turistický chodník a pokračovali trasou na Hrebienok a Staré Smokovce snežným skútrom. Bohužiaľ, aj napriek snahe lekár privolané posádky rýchlej lekárskej pomoci, konštatoval, že sa muža oživiť nepodarilo.
V ďalšom zväčšenom súbore udalostí sa spomína aj ďalší príbeh, kde náhle lavíny a zhoršené podmienky spôsobili straty a zranenia. Tatranský región zostáva páchateľom tohto súboru tragédií, ale zároveň miestom, kde sa zachytávajú intenzívne príbehy odvahy a prežití.