Vlčí rokle patrí medzi najcennejšie územia NPR Adršpašsko-Teplických skal so zachovanými rašeliniskami. Do roku 2014 bola práve kvôli rašeliniskám pre verejnosť uzavretá, pretože bolo potrebné dokončiť opravy podvalových drevených chodníkov, ktoré cez ne viedli. Ak si odmyslím neustále prebiehajúcu eróziu skalných miest, za ostatných desať rokov od našej prvej návštevy tu došlo minimálne v dvom ďalším, prírodou nespôsobeným zmenám. Prvou je sprístupnenie Vlčí rokle, ktorá spojuje Adršpašské a Teplické skalné mesto po žltej značke. Druhou je obmedzený počet lístkov do Adršpašského skalného mesta a obmedzenie vstupov po hodinách. Na každú hodinu je k dispozícii tritisíc vstupeniek a počas dňa sa líši aj cena vstupného. To je najdrahšie medzi desiatou hodinou dopolududia a druhou popoludní. Vstupenky si viete zakúpiť vopred použitím tohto odkazu. Keď si označíte konkrétny deň a kliknete na ďalší krok, dostanete sa k informáciám o voľných vstupenkách na konkrétny čas a k cene v daný čas. Vstupenky si môžete zakúpiť aj v pokladni priamo na mieste - sú ale drahšie. 180,- Kč / dospelý bez ohľadu na čas, v ktorý prídete. A ak máte smolu, budete musieť čakať na najbližší voľný vstup. Kvôli nie práve najdôveryhodnejšej platobnej bráne sa rozhodneme lístky nekupovať online. Radšej si v sobotu ráno privstaneme, skontrolujeme stav na ôsmu ráno a keď vidíme, že ostáva cez sto voľných miest, rozhodneme sa pre vlak odchádzajúci z Teplic nad Metují o 7.35 h. V Adršpachu je do desiatich minút a stanica je hneď vedľa vstupu do skalného mesta. Pri pokladni sme chvíľu pred ôsmou hodinou. Pracovníčka prírodnej rezervácie sa nás pýta, či máme zakúpené vstupenky, a keď jej odpovieme, že nie, uisťuje nás, že hneď je pri nás kolegyňa z pokladne. Tá nám ochotne predáva lístky a začíname trochu odlišné divadlo než sme absolvovali deň pred tým. Prehliadku začíname obídením jazierka Pískovna, pri ktorom sa točila nejedna česká rozprávka (z posledných to bolo Jak si nevzít princeznu, zo starších sa na rôznych miestach v Adršpašských skalách točila napríklad rozprávka Tretí princ). Po daždi sa voda v jazierku schladla a z hladiny stúpa para. Nádherné prírodné divadlo, ak má človek chuť a čas sa ním kochať. My máme jedno aj druhé, ale hlavne čas - pretože z brehu na opačnom konci vidíme prechádzať cez vstup zájazd poľských turistov. Janíkovi na ramene pristáva malý motýľ a nadšene na mňa volá, aby som ho rýchlo vyfotila. Predpokladá, že motýľ sa čochvíľa rozhodne odletieť. Motýľovi sa ale nechce. Spod mikiny cíti teplo a je mu tam očividne príjemne. Zloží krídla a nožičkami sa pevne drží na mojom rozjarenom synovi. Poľskí turisti nás nechávajú za sebou a my sa vydávame na okruh skalným mestom ničím a nikým nerušení. Zážitok je to úplne iný ako v Teplicích. Človek sa od prvej sekundy cíti ako v rozprávke a masívne pieskovcové útvary sa tu na nás „tlačia“ z každej svetovej strany rôznou intenzitou, veľkosťou, rozmanitosťou a zaujímavosťou. Pri Cukrovej homoli polemizujeme, koľko desiatok rokov bude trvať, kým spodok skaly pohltí erózia natoľko, že sa celá homoľa zrúti na chodník. „Skrotený“ synov motýľ sa posúva bližšie ku zdroju tepla a na ramene postupuje smerom ku krku. Metuje sa medzi skalami kľukatí ako uzučká stužka malého množstva vody, koryto ktorej je celé pokryté vrstvami piesku. V mieste, kde sa do nej pripája Řeřichový potok, sa z hlavnej trasy vetvá skratka k Milencom a Veľkej panoráme. Chvíľu zvažujeme, či si to tadiaľ „nerezneme“, pretože chceme potom pokračovať cez Vlčí rokli, ale nakoniec pokračujeme ďalej. Skratkou by sme vynechali jeden z krásnych úsekov trasy a času máme naozaj na rozdávanie (dnes sa za nami neženie búrka). Pri Gotickej bránke sa zdržíme o niečo dlhšie. „Vstup do Mordoru“, ako sme si to pre seba nazvali už pred desiatimi rokmi, je veľmi fotogenickým miestom a zvečniť sa na pamiatku tu chce každý. Čakáme, kým sa pofotia turisti pred nami a potom si aj ja sama fotím svojich chlapov do rodinného albumu. Dreveným chodníkom sa v úzkom zovretí pieskovcov dostávame na nádherné Slonie námestie. Človek nevychádza z údivu nad tým, ako príroda dokázala vytvoriť takmer kruhové miestečko obkolesené skalami, ktoré skutočne pripomínajú slony a ich uši. Pokračujeme ďalej, aby sme si pod Krakonošovým zubom urobili maličkú prestávku. Synov motýľ sa prepracoval na ramenný popruh jeho ruksaku. Janino mu nastavuje prsty, motýľ na ne prechádza a - odlieta. Popod Eliščinu věž „odlietame“ aj my - k vrchnému koncu prehliadkovej trasy, kde sa od zelenej vetví žltá značka vedúca k dvom vodopádom, plavbe lodičkami po Adršpašskom jazierku a do Vlčí rokle. Stále sa držíme zelenej a po kovových a drevených rebríkoch raz stúpame, raz klesáme pomedzi pieskovcové skaly. Na viacerých miestach sa nám otvárajú nádherné výhľady na okolie. Schádzame od Milencov a znova križujeme skratkovú trasu. Za vyhliadkou Velká panorama nás čaká „len“ Starosta a Starostová a za ňou pre naše dieťa na počutie najvzrušujúca časť - Myší díra (to ešte nevieme, čo na nás striehne vo Vlčí rokli). Niekto s väčšími, niekto s menšími problémami prejde úzkou štrbinou v skalách a sme na návratovej ceste k východu. Pod Bílou paní sú lavičky, kde sa usadili na kus jedla dvaja poľskí turisti so psom. My chvíľu pokračujeme ďalej, keď sa kamzík rozhodne, že on sa chce ku križovatke so žltou vrátiť cez Myší díru. Tatíkovi sa ale nechce, preto sa rozdeľujeme a dohodneme sa, že sa počkáme na odbočke. Ako si tak s Janinom kráčame v protismere, stretávame veľké množstvo turistov, ktorí do skalného mesta prišli po nás. Hovorím si ako dobre, že sme si privstali a mali sme všetky pútače v podstate sami pre seba, prípadne sme sa o ne delili len s pár ďalšími ľuďmi. Kým sa vrátime k odbočke na žltú značku, tatík tam čaká. Na rozdiel od nás, išiel po rovine a nemusel prekonávať všetky schody hore a dole ako my. Kým si fotím malý vodopádik, chlapi sa posilňujú pečivom. Po pár minútach opúšťame hlavné davy turistov a mierime do Vlčí rokle. Cesta ide hore-dole po schodíkoch a na viacerých miestach sa musíme vzájomne vyhýbať s výletníkmi, ktorí idú opačným smerom. Od pokladne, kde sa platia lístky za cestu lodičkou po Adršpašskom jazierku, sa obsadenosť chodníka v oboch smeroch citeľne znižuje. Do Vlčí rokle sa väčšine nechce alebo ani nevedia, že medzi obomi skalnými mestami niečo také je. Dostávame sa na miesto, z ktorého sme sa pred desiatimi rokmi museli vrátiť, lebo tiesňava bola pre verejnosť uzatvorená. Prejdeme po drevenom mostíku ponad Metuji a vydávame sa do neznáma. Po prvé rašelinisko má chodník rovnaký charakter ako úsek od odbočky zo zelenej po mostík ponad Metuji. Skaly, rebríky, schodíky, užšie a širšie miesta. Nič, čo by nezvládlo malé dieťa, hoci niektoré stránky na internete tvrdia, že Vlčí rokle je náročný terén. Prichádzame k prvému rašelinisku. Ani jeden z nás nič podobné nikdy nevidel, takže sa všetci traja kocháme a tatík kamzíkovi vysvetľuje, čo je to rašelinisko, ako vzniká a ako funguje. Všade naokolo samé čučoriedkové kríky, mach, brezy a nejaké smreky. Z každej strany je toto nádherné územie lemované skalami. Nikde niet ani živej duše, preto vôbec neprekáha, že na drevenom chodníku každú chvíľu stojíme, kocháme sa a obdivujeme prírodu. Vraciame sa do lesa a keďže deň a noc pred tým pršalo, pasujeme sa s terénom popri potoku. Medzi koreňmi sa drží voda, korene samotné sú vyhladené od ľudských nôh a šmýka sa na nich. Musíme dávať pozor, aby sme neskončili vo vode. Opäť sme na drevenom chodníku, ktorý vedie cez rašelinisko, ale toto je viac schované v lese. Posledný mokraďový biotop obchádzame bokom, cesta nevedie priamo cezeň. Ani nevieme ako a sme na križovatke Pod sedmi schody, kde sa po modrej dá ponad Anenské údolie dostať na rázcestie Záboř (bývala chatová osada) a odtiaľ po zelenej do Teplického skalného mesta, konkrétne do časti Krápníky, kde nás v piatok kontroloval strážnik. Pokračujeme dolinou po žltej a na viacerých miestach máme kvôli nedávnemu výdatnému dažďu problém s podmočeným terénom a blatom. Nie je to však nič, čo by sme nezvládli. V jednom mieste žltá ostro smeruje doprava a pod Ozvěnou sa pripája na modrý okruh Teplickými skalami. Zákrutu ignorujeme a ideme ďalej rovno - teraz po zelenej. Vedie kameňmi vykladaným širokým chodníkom dolu takmer ku drevenej búdke, v ktorej sa predávajú vstupenky. Keď sa k nej dostávame, je približne 12.30 h a pred búdkou stojí veľký zástup ľudí. Jedno parkovisko je plné a na ďalšie prichádzajú nové a nové autá i autobusy. U vstupu do Teplických skál je velké parkovisko. To je v hlavní sezóne zpoplatněné, stejně tak ako samotný vstup do skal. V zime je pravdepodobne všetko zadarmo, ja nič neplatil (koniec februára 2020). Už príjazd a vstup do Teplicko-adršpašských skál bol príjemné prekvapenie. Všetko bolo totiž zadarmo. Vstupné a parkovné sa asi vyberá len v hlavnej sezóne. Z vesela som tak vyrazil ku skalám. Prvá časť cesty som šiel po širokom lesnom chodníku. Ten stále stúpalo, ale nebolo to nijak prudké. Poměrně skoro som došiel k odbočke ku zrúcanine hradu Střmen. Ten sa nachádza na niekoľko desiatok metrov nad stezkou a vedie k nemu prudké schodište. Poctivo som si tak vyfúnel niekoľko stovák schodov. Záverečný výstup na skaly je celkom zážitok. Prudké schody vedú úžinou medzi skalami. Výhľad zo skál je veľmi pekný. Po nej som pokračoval ďalej ku skalám. Tie sa začali veľmi rýchlo približovať a čoskoro som ich mal priamo nad hlavou. Došiel som až k rozcestiu pri horolezeckej chate. Podľa smeroviek som sa vydal ľavým oblúkom a po schodoch pokračoval do skál. Brzry som sa ocitol v úzkych priechodoch, ktorými navôbec prebiehal potôčik. Táto časť trasy je naozaj nádherná. Po prechode skalami som pokračoval po normálnom chodníku ďalej okolo skál. Zároveň ide o najvyššie položené miesto na trase. Stezka sa tu zatáča a naberá späť. Po drevenom chodníku som vstúpil do ďalšej úžasnej časti trasy tzv. Sibiř. Ide o veľmi úzky priechod medzi skalami. Týmto priechodom som sa vrátil k rozcestiu pri horolezeckej chate. Fyzicky jednoduchý okruh skalným mestom. Sice sa do polovice okruhu stále stúpa, ale keďže je tu veľa rôznych schodov a iných atrakcií, ani si toho človek nevšimne. Hrad sa nachádza na vrcholoch skalných veží a je nutné k nemu vystúpať po veľmi prudkých schodoch. Vstup na samotnú vyhliadkovú plošinu je na vlastné nebezpečenie. Zvyšok okruhu ide po upravenom chodníku, často po drevených lávkach. Najnebezpečnejší je výstup na zrúcaninu hradu Střmen. Ide sa po prudkých schodoch na vrchol skál. Závěrečný úsek je veľmi prudký a na vlastné nebezpečenie. Inak sú chodníky skvele upravené. Súčasťou prehliadky Teplických skál je možnosť vyjsť na zrúcaninu hradu Střmen. Ten sa nachádzal na vrcholcoch skalných veží a tak je nutné k nemu vystúpať po prudkých schodoch. Výhľad zo skál je však krásny, za dobrého počasia je vidieť aj Sněžka. Samotný hrad bol založený vo 14. storočí a slúžil ako podpora pre blízky Adršpašský hrad. Nákup online vstupenky zabere len chvíľku a ušetrí vám veľa času. Naplánujte svoju návštevu skalného mesta vopred a zvoľte termín, ktorý vám vyhovuje. Pravidelne pre vás aktualizujeme dopravnú situáciu aj objazdné trasy. Do Adršpachu pohodlne dorazíte aj vlakom či autobusom. Obe zastávky sa nachádzajú len kúsok od vstupu do skalného mesta. Alebo využite naše cyklomapy a príďte na bicykli. Viete, kudy vedú prehliadkové okruhy? A čo nesmiete pri návšteve skalného mesta vynechať? To všetko zistíte vďaka prehľadnej interaktívnej mape. Skalné mesto sa pyšní krásnou čistou prírodou a čarovnou atmosférou. Chráňte ho spolu s nami, aby bolo aj naďalej pôvabné. Neničte skaly, parkujte na vyhradených miestach a nechoďte mimo vyznačené turistické trasy. Víte, čo sa smie a čo nie v CHKO Broumovsko? Adršpašské skaly sú krásne aj vďaka tomu, že sa na ich území dodržujú nevyhnutné pravidlá. Od roku 1933 sú skaly súčasťou národnej prírodnej rezervácie a patria medzi klenoty CHKO Broumovsko. Preto sa na celom území Adršpašsko-teplických skál nesmie napríklad fajčiť, rozdělávať oheň, jazdiť na bicykli ani trhať či inak poškozovať rastliny. Ak prídete na výlet so svojím štvornohým kamarátom, po okruhu ho môžete viesť len na vôdzke. Ďakujeme, že sa k miestnej prírode správate s úctou, aby zostala klenotom aj pre budúce generácie. Návštevu skal máte za sebou? Zostaňte ešte v Adršpachu a pozrite si okolie. Čo tak si užiť kľud prírody aj cez noc?
TOP 10 - Najkrajších Miest Na Slovensku
Prírodné zázraky a hlavné atrakcie na trase
Adršpašské skaly sú známe masívnymi pieskovcovými stenami a vežami vysokými až okolo 70 metrov, ktoré vytvárajú neočakávaný labyrint. Teplické skaly predstavujú najrozsiahlejší skalný labyrint v strednej Európe a spolu s Adršpašskými skalami tvoria úžasný „rock city“ po celej dĺžke trasy.
Hlavné miesta a názvy skál
Pri prehliadke skalného mesta často narazíte na skaly s názvami, ktoré dodávajú miestu osobitý charakter. Medzi najznámejšie patria Homole cukru, Džbán, Myší díra, Koňská hlava, Smetana u klavíru, Housenka, Krakonošova harfa, Krakonošovo párátko či Ruka se zmrzlinou. Výhľad zo skal je často fascinujúci a ponúka jedinečné momenty na fotografiu.
Možnosti pohybu a trasy
Turistický okruh skalným mestom je dlhý približne 3,5 km a prechádzka nie je príliš fyzicky náročná, čo ju robí vhodnou aj pre rodiny s deťmi. Pre tých, ktorí chcú viac, existujú rozličné varianty a odbočky, napríklad z Vlčích roklí do Teplického skalného mesta cez rôzne značky; trasy sú doplnené o ľahko zvládnuteľné stupne a rebríky, ktoré umožňujú plynulý pohyb po teréne.
Tipy a pravidlá pre návštevníkov
Adršpašsko-teplické skály sú chránenou oblasťou CHKO Broumovsko, kde platia pravidlá zamerané na ochranu prírody. Dodržiavajú sa cez odmietanie ohňa, zákaz kourenia a zákaz trhať rastliny. Pes môže ísť po vyznačených trasách na vodítku.
tags:
#adrspassko #teplicke #skaly #narocnost #turistika