Ešte pred raňajkami stíham jednu procedúru a z plným žalúdkom vyrážam v ústrety jesennému dňu. Možno ešte vo výške nad tisíc metrov bude aj nejaký sneh po ochladení a snežení, ktoré bolo v predchádzajúcich dňoch. Prechádzam okolo malého jazierka nad parčíkom s kúpeľnou vílou a už som pri smerovníku, kde sa na chvíľku zastavím, aby som si pozrel údaje písané na tabuľkách. Odteraz už bude pre mňa smerodajná len červená značka až k vrcholu Kloptaň.
Hneď nad kúpeľmi vyplaším srnky, ktorým sa ani veľmi nechce zutekať, a tak až po dlhšej chvíli zbehnú po svahu hlbšie do lesa. Po chvíli som na štátnej ceste, ktorú musím prejsť a pokračovať na jej druhej strane. Je tu pri malej lúčke mokrejšie, tak sa snažím to obchádzať, aby som na konci nevyzeral ako čert. Cesta lesom ubieha v pohode, značenie je veľmi dobré a ja sa cestou teším z každej maličkosti. Veď preto som sa aj vybral na túru - aby som trocha pookrial na duchu a spoznal nové pekné zákutia Volovských vrchov.
Dostávam sa k smerovníku Pripočie, kde odbočí zelená značka smerom na Smolnícku hutu, ja však ostávam na červenej E 8 - Ceste hrdinov SNP, ktorou budem dnes kráčať ďalej. Miestami je to blatisté, niekde idem trávou, lesom, rúbaniskami. Občas sa objaví výhľad na okolie, a tak po štyroch kilometroch som pod vrchom, kde mi tabuľa KST - Skoba Vyšný Medzev napovie, že som pod Lastovičím vrchom. Vpravo je kríž s tabuľkou na pamiatku padlým legionárom v roku 1919. Trocha sa osviežim, aby som mohol pokračovať ďalej, ale stále mi vnútorný hlas našepkáva - chod sa pozrieť aj k vrcholu, času máš dosť. Neodolám a už kráčam lesnou cestou k vrcholu, neviem čo tam bude, ale som prekvapený a nakoniec neľutujem, že som si trocha zašiel.
Lastovičí vrch (1061 m) Ten necelý kilometer stal za to. Na vrchole je veža vykrývača signálu, ale aj pekný výhľad smerom na Kojšovskú hoľu, Kloptaň, ale aj čo to tam vidím - Vysoké Tatry s vrcholkami odetými v bielom snehovom šate, krása. To je odmena za čas strávený navyše a mimo trasy. Dole zbehnem trocha rýchlejšie, aby som dobehol stratu a už kráčam v slnečných jesenných lúčoch v ústrety ďalším prekvapeniam, ktoré na mňa dnes určite ešte čakajú. Po pravej strane mám nádherný pohľad do doliny.
Obchádzam Lastovičí vrch, po pravej ruke mám stále peknú panorámu Volovských vrchov, mierne klesám do sedla, a potom nahor pod vrchol Jedľovec. Čo tak nájsť aj tento vrchol, veď je to len 936 m a som niekde v 900 m, možno sa mi to podarí. Škoda, vrchol som nenašiel, bolo to celé zarastené. A tak sa predieram húštinami, strminou pomedzi ihličnany dole k lesnej ceste a turistickému chodníku. Konečne som na značke a už sa hneď lepšie dýcha. Klesajúc mierne dole sa po chvíli dostávam do sedla pod Jedľovcom, kde je aj smerovník a kde sa križuje červená trasa z modrou, prichádzajúcou z Medzeva smerom na Smolnícku pílu. Som na 840 m, a tak teraz budem musieť opäť stúpať cez les, mladinu, kde občas obchádzam padnuté stromy alebo konáre. Miestami sa ešte objaví aj nejaký ten fliačik snehu a po zhruba dvoch kilometroch sa dostávam k miestam, kde to vyzerá ako v začarovanej krajine - suché stromy, niektoré aj padnuté na zem a tie sa musia obísť.
Za chvíľku sa objavuje nejaká skalka, a tak hneď moje srdiečko trocha zajasá, veď práve takéto miesta mám veľmi rád. Neviem, ako sa to volá, ale výhľad je stadiaľ už lepší na celé okolie. Hlavne však smerom do doliny, kde je nejaká dedina, pravdepodobne Smolnícka Huta. Zbojnícka skala Stále je ešte vidieť aj k Vysokým Tatrám, ale to ešte nie som celkom na vrchole, ten je niekde medzi suchými stromami a skalkami. Tu nachádzam aj nápis pod jednou zo skaliek, že sa jedná o Zbojnícku skalu s 1147 m. Celkom pekné miesto. Som niekde v polovici dnešného putovania, a tak si tu trocha aj oddýchnem, potrebujem sa trocha osviežiť teplým čajom a po chvíľke pokračujem po hrebeni sem tam okolo nejakej skalky.
Na miestach, kde je len niekoľko suchých stromov a len nové stromčeky, ktoré zatiaľ ešte nezastierajú výhľad na okolie, mám stále možnosť dobrých výhľadov. Už sa objavuje aj vrch, ktorý má byť vyvrcholením dnešného putovania Volovskými vrchmi. To však ešte musím zísť nižšie, do sedla medzi Zbojnícku skalu a Kloptaň, a potom vystupať k samotnému jeho vrcholu. Pokračujem zo sedla nahor, prevýšenie však už nebude veľké, čaká má iba okolo stovky metrov. Nadchýnajú má miestami krásne jesenné farby v miestach, kde je viac listnatých stromov. Predsa je tu október a to je čas jesenných farieb. Cestou ešte niekoľko skaliek v húštine a konečne to vyzerá, že som pod vrcholom, je to tu oveľa redšie a podobá sa to trocha miestu zo Zbojníckej skaly. Som na vrchole a objavuje sa aj drevená vyhliadka.
Kloptaň (1154 m) Konečne som v mieste, ktoré som mal v pláne navštíviť už dávnejšie, len až teraz nastala ta pravá chvíľa k splneniu predsavzatia. Niečo snáď aj o samotnom mieste s vyhliadkovou vežičkou, ktorá je celá drevená čnejúca do výšky tak desať metrov. Medzi podperami samotnej veže je umiestnená aj chránená časť, menší zrub s lavicou, v tom kde je možnosť sa ukryť pred nečasom a možno aj prenocovať. V okolí je aj 20 ha prírodná rezervácia, ktorá od roku 1989 chráni v Slovenskom Rudohorí žijúce rastliny a živočíchov. Dávam si dole ruksak, aby som sa mohol pohodlnejšie dostať rebríkom na najvyššie poschodie vyhliadkovej vežičky a trocha si obzrieť okolie, pokochať sa prírodou a okolitými kopcami aj dolinami. Odtiaľto už budem stále len klesať k cieľu dnešného turistického dňa.
Teraz sa venujme iba Kloptani. Je tu miesto s ohniskom, stolom a lavicami na oddych a vedľa smerovníka aj schránka s vrcholovou knihou. Pekne ju vyberám a píšem do nej slová, ktoré sa mi práve rodia v mysli, nech je v nej zaznamenané, že som tu bol, že som bol nadšený prírodou, okolím a všetkým čo som dnes videl a zažil. Z veže je veľmi dobrý výhľad na východ, západ a sever, do dolín, kde sa objavuje v diaľke aj nejaké mestečko - pravdepodobne Gelnica aj Mníšek n. Hnilcom, kde budem dnešné putovanie končiť. Na východe Kojšovská hoľa, Vysoké Tatry sa už pomaly strácajú v opare. Dole, v smere kadiaľ budem pokračovať, je ešte Hutná hoľa.
Schádzam a posiľňujem sa trochou jedla, keksom a všetko zapíjam čajom. Slniečko svieti a je tu tak pekne, že sa človeku ani nechce odísť, ale ešte ma čaká kus cesty, a tak odchádzam z tohto prekrásneho miesta. Smerovník, ktorý tu je, v podstate určil aj smer mojej cesty. Opúšťam červenú SNP-čku a budem pokračovať po zelenej do Mníška n. Hnilcom. Stáčam sa na severozápad a klesám po hrebeni značkovaným chodníkmi až k lúčke s posedom a smerovníkom pod Hutnou hoľou. Trochu ma aj táto láka, ale neviem či by som stíhal autobusové spojenie do kúpeľov. Veď k cieľu ostáva ešte takých 7 km. Smerovník udáva čas hodinu a tri štvrte, čo by aj zodpovedalo dĺžke. Pokračujem už iba lesom, kde-tu ma niečo upúta, kvietok, nejaká huba rastúca na okraji chodníka... až sa dostanem na okraj lesa, kde je viac briezok. Začína tu aj veľká lúka oplotená elektrickým ohradníkom a naskytá sa pohľad do doliny Hnilca. K riečke je to ešte kúsok a cez lúky sa mi občas stratí aj značka. Nejako ma zmätie ten ohradník, a tak trocha odbočím vľavo od značky. Dostávam sa k brodu, ale po roztopenom snehu je v riečke dostatok vody, a tak sa vôbec nepokúšam o jej zdolanie. Vraciam sa naspäť a hľadám možnosť, ako sa dostať cez oplotenie. Nakoniec nachádzam možnosť odopnutia tohto elektrického oplotenia a v pohode sa dostanem aj k značkovanej trase, ktorá práve tu pokračuje cez dedinu. Cez most prechádzam na druhú stranu, tu odbočuje aj značkovaný chodník vpravo smerom ku železničnej stanici. Ja sa však chcem dostať do centra dediny a orientáciou je samozrejme kostolná veža. Pokračujem týmto smerom až som konečne pri kostole a obecnom úrade, za ktorými je autobusová zastávka.
Je tu niekoľko ľudí, ktorí čakajú na nejaký ten spoj. Chodí ich stade viac na rôzne smery. Môj pôjde až o necelú hodinku, lebo nechcem prestupovať, ale ísť priamo až do kúpeľov Štós. Aby som zbytočne nestál na zastávke, tak sa trocha poobšmietam po centre nech mi ubehne rýchlejšie čas. Konečne prichádza aj môj autobusový spoj a už sedím na sedadle a pozerám sa na okolité krajiny. Prechádzam cez Smolnícku pílu, Smolnícku hutu, Smolník a potom serpentínami do sedla nad kúpele a o chvíľu som na mieste, kde som ráno začínal dnešné putovanie. Čo dodať na záver dnešného dňa? Prežil som veľmi pekný, slnečný jesenný deň a spoznal nové miesta v prírode. Musím povedať, že aj značenie bolo fajn, a tak som nemusel nikde blúdiť. Zase som využil svoje tulácke nutkanie na spoznanie nových miest a už teraz viem, že sa sem budem chcieť ísť pozrieť aj v budúcnosti.
SAMOTNÁ ROZHĽADŇA JE V SÚČASNOSTI KVÔLI NARUŠENEJ STATIKE NEPRÍSTUPNÁ. Volovské vrchy neďaleko Gelnice predstavujú ideálnu lokalitu pre turistov všetkých vekových kategórií. Rozhľadňa stojí priamo na najdlhšej turistickej magistrále - Cesta hrdinov SNP. Vyhliadková veža sa týči do výšky 8 metrov. Je zhotovená zo smrekovej guľatiny, s dvomi podestami a strieškou. Z vyhliadky možno pozorovať krásne kruhové výhľady. Bližšie okoliu dominuje Kojšovská hoľa, v diaľke sa črtajú štíty Vysokých a Nízkych Tatier nasledované majestátnou Kráľovou hoľou. V tesnej blízkosti rozhľadne sa nachádza aj ohnisko s lavicami a dreveným stolom, kde sa môžete rozložiť, oddychovať alebo si opekať.
zelenej turistickej značke z obce Mníšek nad Hnilcom (cca 5km), avšak je potrebné prekonať až 700 metrové prevýšenie. Trasa Mníšek nad Hnilcom - Kloptaň - Zbojnícka skala - Kloptaň - Hutná hoľa - Mníšek nad Hnilcom
Pri príchode do Mníška nad Hnilcom panuje všade navôkol riadna sivota, ja však plne dôverujem naším meteorológom. Povedali, že na horách slnečno a len slabý vietor, preto s optimizmom začínam stúpať. Áno, stúpanie, o tom to totiž celé je. Výstup na Kloptaň z Mníška nad Hnilcom nie je nič iné ako poriadne stúpanie prakticky kolmo na vrstevnice od začiatku do konca. Na kopček, čo nedosahuje ani priemerných volovských 1200 metrov nad morom, je to slušná porcia. Výstup lesom Úvodné metre nad obcou vedú širokými lúkami, ktoré sa intenzívne využívajú ako pastviny pre kravičky. Nástrahy sú zrejmé, treba pozerať, kam človek šliape. Dnes to mám o trochu zjednodušené. Aj keď je suchá zima bez snehu, aspoň mrzne a ozdoby kravských pasienkov sú teda v stvrdnutom stave.
Hádam aj kilometer stúpam hore lúkami, popri hájikoch, kým sa dostanem do lesa. A potom je to len monotónne stúpanie sivým lesom. Práve keď ma konštantná sivota na oblohe začína znepokojovať, objavujú sa prvé náznaky svetla a po chvíli vidím pomedzi koruny stromov po prvýkrát modrú oblohu a nejaký slnečný lúč, ktorý sa predral až na chodník. Blahoželám meteorológom k predpovedi a sebe k rozhodnutiu predsa len sa vydať na studený kopec. Veď doma je tak príjemne teplo. Radosť však netrvala dlho, po pár minútach sa nemilosrdné nebo zavrelo a vrátila sa sivota tuším ešte sivšia ako tá predtým.
Dostávam sa už na trošičku otvorenejší a rovnejší terén pod Hutnou hoľou. Je tu rázcestník s menom hory, chodník od neho traverzuje jej vrchol sprava po vrstevnici. Na vrchol Hutnej hole vedie obdĺžniková, úzka (50 - 70 metrov) a dlhá lúka porastená jednotlivými stromami a krami. Asi by som sa tam vydal skontrolovať výhľad, lenže beda. Väčšia časť vrcholu je schovaná v mrakoch a to poriadne hustých, keďže je všetko nado mnou úplne sivé. A neďaleká Kloptaň má vrchol vyššie iba o nejakých 60 metrov, tam to bude podobné. Tak sa začínam pomaly lúčiť s dnešnými výhľadmi a v chmúrnejšej nálade, korešpondujúcej s osvetlením okolitej prírody, traverzujem Hutnú hoľu.
Divadlo na Kloptani Nie som ďaleko od vrcholu, keď v prieseku pomedzi stromy zbadám juhovýchodným smerom neskutočný obraz. Majestátne more inverznej oblačnosti južne od Volovských vrchov sa prelieva do údolia Hnilca ponad hrebeň spájajúci Kloptaň a Kojšovskú hoľu, vytvárajúc tak gigantický hmlopád. Inverzná oblačnosť je poväčšine jav celkom pokojný až upokojujúci, dnes to však do svojich rúk zobral vietor a celému javu dodal nádhernú dynamiku. Pohyb majestátnych prúdov bielej hmoty najlepšie vynikne v zrýchlenom režime v priloženom videu.
Pokračujem ďalej, k vrcholu mám len pár metrov, dokonca vidím známu kloptanskú rozhľadňu. Jednak: nad kloptaňskou skalou a pohľad na údolie a vrchy. Napravo od Zbojníckej skaly, len o kúsok ďalej, rozoznávam masív Zlatého stola, čo je najvyšší vrch Volovských vrchov. Ešte viac vpravo leží osamotený ostrov, ktorým je Kráľova hoľa, vzdialená 53 km. Samozrejmou dominantou severozápadného obzoru sú Tatry, celý ich hrebeň od Belianskych po Západné. Úplne najvzdialenejšie sú Babky, ktoré ako jediný kopec presahujú vzdialenosť 100 km. Pred Tatrami sa z oblakov snaží vykuknúť Bukovec (Buchwald), ale ide mu to ťažko. Presun na Zbojnícku skalu a presun naspäť k Kloptani obsahuje množstvo ďalších postrehov o hrebeňoch a inverzii.
Naozaj intenzívne nárazy vetra mi nedovoľujú zdržať sa na rozhľadni dostatočne dlho, preto schádzam dole a nasleduje presun na susednú Zbojnícku skalu. Zostup z Kloptane do sedla a prechod samotného sedla prebieha v pomerne zachovalom lese. Až keď sa chodník začína dvíhať, nastáva zmena. Spočiatku vedie chodník peknou mladinou, no čoskoro končí a dostávam sa na otrasne vyzerajúce miesto. Už vrchol Kloptane mal nejaké preriedené miesta, no je to nič v porovnaní so Zbojníckou skalou. Tu zažil les masaker, dôkazy ktorého ležia všade okolo mňa. Hlavne juhovýchodné svahy, na ktoré prichádzam najprv. Ani to nejdem popisovať. Na kalamitnom mieste som samozrejme stratil značku, veľmi ma to však nemusí trápiť, keďže tu sa dnes otáčam. Aj tak si celý vrchol chcem prejsť dookola a skúsim nájsť nejaké výhľadové miestečka. Hneď prvé nachádzam na severnej strane vrcholového svahu, kde čerstvo vyrúbaný les odkrýva pohľad smerom na Tatry. Logicky sú viaceré výhľady zo Zbojníckej skaly podobné kloptanským, veď som len kúsok vedľa. Oblačnosť nad Hnileckou dolinou sa však začína rozpadávať, čím sa ukazujú prvé pohľady do hĺbky doliny. Vidím Mníšek nad Hnilcom, odkiaľ som ráno vyrážal, aj vrch Bukovec (Buchwald) na druhej strane údolia je odhalený o trochu viac. Zo severného rúbaniska sa presúvam na samotný vrchol Zbojníckej skaly. Je to skalný hrebeň vystupujúci zo zeme, na ktorom rastú nejaké stromy, presnejšie to, čo z nich ostalo. Rozhodne nič fotogenické. Tu nachádzam červenú značku, ktorá pokračuje ďalej juhozápadným smerom do kúpeľov Štós. Na tejto strane vrcholu Zbojníckej skaly sú tak isto vyrúbané plochy, sú však staršieho dátumu, vďaka čomu je tu množstvo mladých stromov. Výsledkom je aspoň čiastočne na pohľad príjemnejšie miesto.
Vietor sa tiež dosť zmiernil, obedňajšie slniečko sa celkom opiera do svahu, takže prirodzene nasleduje obedňajšia pauza. Na rozdiel od severného je celý južný obzor pokrytý nepriedušnou vrstvou inverznej oblačnosti, ktorá končí na južnej časti hlavného hrebeňa Volovských vrchov, konkrétne v úseku Osadník - Pipitka. Obidva vrchy sú doslova obalené do bielej hustej pavučiny, ako sa cez ne oblačný príboj prelieva do vnútrovolovských dolín. Zdá sa mi, že by som tu vydržal pozorovať úžasné scenérie celé hodiny, tie však, žiaľ, nemám, tak sa zberám na návrat. Len pre zaujímavosť skúšam ísť po značke. Dnes (v čase písania textu) sa mi zdá, že viedla po vrcholovom hrebeni, veľmi som sa na ňu ale nesústredil. O chvíľku som opäť na zdevastovanom východnom svahu vrcholu Zbojníckej skaly. Slnko sa medzičasom posunulo viac na juhozápad a preto sa môžem konečne bez problémov pozerať na východný obzor. Jednoznačne patrí neďalekej Kojšovskej holi, od ktorej vybieha horský chrbát a spája ju s oproti stojacou Kloptaňou.
Presun na Zbojnícku skalu a následný návrat na Kloptani potvrdzujú, že trasa je pestrá a zaujímavá. Mimochodom, toto je úsek Cesty hrdinov SNP (E-8). Až keď sa chodník začína dvíhať, nastáva zmena. Spočiatku vedie chodník peknou mladinou, no čoskoro končí a dostávam sa na otrasne vyzerajúce miesto. Už vrchol Kloptane mal nejaké preriedené miesta, no je to nič v porovnaní so Zbojníckou skalou. Tu zažil les masaker, dôkazy ktorého ležia všade okolo mňa. Hneď prvé nachádzam na severnej strane vrcholového svahu, kde čerstvo vyrúbaný les odkrýva pohľad smerom na Tatry. Logicky sú viaceré výhľady zo Zbojníckej skaly podobné Kloptani, veď som len kúsok vedľa. Oblačnosť nad Hnileckou dolinou sa však začína rozpadávať, čím sa ukazujú prvé pohľady do hĺbky doliny. Vidím Mníšek nad Hnilcom, odkiaľ som ráno vyrážal, aj vrch Bukovec (Buchwald) na druhej strane údolia je odhalený o trochu viac.
Naozaj intenzívne nárazy vetra mi nedovoľujú zdržať sa na rozhľadni dostatočne dlho, preto schádzam dole a nasleduje presun na susednú Zbojnícku skalu. Zostup z Kloptane do sedla a prechod samotného sedla prebieha v pomerne zachovalom lese. Až keď sa chodník začína dvíhať, nastáva zmena. Spočiatku vedie chodník peknou mladinou, no čoskoro končí a dostávam sa na otrasne vyzerajúce miesto. Už vrchol Kloptane mal nejaké preriedené miesta, no je to nič v porovnaní so Zbojníckou skalou. Tu zažil les masaker, dôkazy ktorého ležia všade okolo mňa. Hneď prvé nachádzam na severnej strane vrcholového svahu, kde čerstvo vyrúbaný les odkrýva pohľad smerom na Tatry.
Na záver: Zostať by sa dalo dlhšie, ale čas ma tlačí k návratu. Z ďalších pohľadov a dobrodružstiev vo Volovských vrchoch je jasné, že Kloptaň a Zbojnícka skala splnili očakávania. Hutná hora ponúka ďalšiu možnosť pre skúsených turistov, no je potrebné spoľahnúť sa na čas a výstupové návyky. Táto trasa spája históriu a prírodu do jedinečného zážitku z jesennej turistiky, s výhľadmi na Tatry, Kojšovskú hoľu a širší okolitý raj Volovských vrchov.