Vietor vo Vysokých Tatrách vyvrátil a vylámal lesný porast na rozlohe 12.600 ha, čo predstavovalo takmer 3,5 milióna kubických metrov dreva. Vysoké Tatry/Bratislava 19. novembra (TASR) - Mimoriadne silná veterná smršť sa územím Slovenska prehnala 19. novembra 2004 a najviac zasiahla Vysoké Tatry. Vyžiadala si dva ľudské životy a len na území našich veľhôr zničila lesný porast na rozlohe 12.600 hektárov (ha).
Severné Slovensko zasiahla silná víchrica medzi 15.30 a 18.00 h. Ničivý živel postihol územia vo Vysokých Tatrách, Nízkych Tatrách, na hornej Orave, Horehroní, čiastočne v Slovenskom raji i na Kysuciach. O život prišli dvaja ľudia. Veterná smršť kulminovala vo Vysokých Tatrách v popoludňajších a večerných hodinách. Spôsobila ju tlaková níž, ktorá sa presúvala sponad Britských ostrovov nad stred Európy. Za ňou začal zo severu prúdiť studený vzduch. Veľmi ostré rozhranie medzi oblasťami s nízkym a vysokým tlakom vzduchu spôsobilo mimoriadne silný padavý vietor (bóra), ktorý sa prehnal Tatrami.
Pojem bóra zaviedol Dr. Priemerné rýchlosti vetra dosahovali v Poprade 55 km/h, na Skalnatom Plese 90 km/h. Meteorologické stanice Slovenského hydrometeorologického ústavu (SHMÚ) a Výskumnej stanice Štátnych lesov (ŠL) TANAP-u však zaznamenali najväčšie nárazy vetra s rýchlosťou 170 km/h na Lomnickom štíte (2635 m.n.m.), na Skalnatom plese (1780 m.n.m.) to bolo 200 km/h a v oblasti hornej hranice lesa (1480 m.n.m.) až 230 km/h. Vietor vo Vysokých Tatrách vyvrátil a vylámal lesný porast na rozlohe 12.600 ha, čo predstavovalo takmer 3,5 milióna kubických metrov dreva.
Pás lesa široký tri - štyri kilometre (km) a dlhý 40 km zhodou okolnosti viac či menej kopíroval trasu tzv. Vývraty v oblasti od Štrbského Plesa po Tatranskú Kotlinu zatarasili všetky komunikácie na území mesta Vysoké Tatry, poškodili elektrické vedenie. Cestná i železničná doprava bola prerušená. Výška závalov na tatranských cestách miestami dosahovala až šesť metrov. Na 100-metrovom úseku ležalo aj 300 popadaných stromov. Záchranári pomáhali ľuďom v sanatóriách a hoteloch a v obydliach odrezaných od sveta. V Tatrách bola 19. novembra vyhlásená mimoriadna situácia, odvolali ju 2. decembra.
Pomoc Tatrám aj ostatným postihnutých oblastiam v krízovom období poskytli profesionálni záchranári, hasiči aj dobrovoľníci. Vyhlásené boli peňažné zbierky, viaceré podniky poskytli financie na obnovu poškodenej krajiny. Ľudskosť mala rôznu podobu, napríklad dva dni nezvestný furman odmietol odísť so záchranármi z hájovne medzi Štrbským Plesom a Podbanským, pretože nechcel opustiť svoje kone. Kolóniu netopierov vyrušených zo zimného spánku ratovali pracovníci z Výskumnej stanice ŠL TANAP a presťahovali ju do Belianskej jaskyne. Na riešenie kalamitnej situácie vo Vysokých Tatrách zriadilo ministerstvo pôdohospodárstva pracovné komisie.
Slovenská republika podala žiadosť o prostriedky z Fondu solidarity EÚ 24. januára 2005 listom predsedu vlády SR Mikuláša Dzurindu. Od najväčšej veternej kalamity vo Vysokých Tatrách uplynie v utorok 19. novembra 15 rokov. Tam, kde to bolo možné, sa aktívnym manažmentom podarilo kalamitné plochy obnoviť a rastie na nich mladý pestrý les, ktorý by mal v budúcnosti lepšie odolávať podobným extrémom počasia či prírodným katastrofám. Informovala o tom Martina Petránová zo Štátnych lesov Tatranského národného parku (ŠL TANAP-u) s tým, že lesníci za toto obdobie vysadili niekoľko miliónov sadeníc. Tatranská bóra zničila celkovo 12.600 hektárov lesa, z toho 8737 hektárov na území v správe tatranských lesníkov. Vietor poškodil viac ako dva milióny kubíkov drevnej hmoty, ešte do konca roka 2005 sa ŠL TANAP-u podarilo spracovať až 87,8 percenta kalamitného dreva. Práce na odstraňovaní následkov víchrice Alžbeta definitívne ukončili v máji 2006. Na základe rozhodnutí orgánov štátnej správy ochrany prírody nielen v bezzásahových územiach, ale aj tam, kde kalamitné drevo mohli spracovať, však museli úplne bez zásahu alebo vo forme tzv. biomasy ponechať v jednotlivých porastoch 15 až 30 percent drevnej hmoty.
„Nespracovaná kalamita sa stala potravnou základňou pre podkôrny hmyz. Do roku 2014 lykožrút zničil takmer 1,3 milióna kubíkov drevnej hmoty, z toho 46 percent v bezzásahových územiach bez možnosti následnej asanácie,“ dodala Petránová s tým, že v súčasnosti už počet stromov poškodených lykožrútom presiahol rozsah veternej kalamity z novembra 2004. Popri odstraňovaní následkov ničivej víchrice sa ŠL TANAP-u pustili aj do projektu rekonštrukcie, revitalizácie a obnovy zničených lesných ekosystémov. Jeho cieľom bolo vytvorenie stabilných lesov s prírode blízkou štruktúrou, ktorá by bola druhovo, vekovo i priestorovo pestrejšia ako pred kalamitou, a zároveň schopných plniť spoločnosťou požadované funkcie.
„Na plochách, kde sme mohli kalamitu spracovať, už dnes evidujeme mladý, druhovo pestrý les, ktorý by mal v budúcnosti lepšie odolávať podobným extrémom počasia či prírodným katastrofám. Pri umelej obnove využívame prirodzené procesy, to znamená, že v zásade všetky prípravné dreviny, ako jarabina, breza, vŕba či osika, ktoré sa na jednotlivých plochách vyskytujú, nechávame a dopĺňame len to, čo sa tam už nedokáže prirodzene obnoviť,“ hovorí riaditeľ ŠL TANAP-u Maroš Petrík.
V rámci tzv. umelej obnovy lesníci od kalamity vysadili doteraz približne osem miliónov sadeníc, pričom dve tretiny predstavovali ihličnany a tretinu listnáče. Najväčšie zastúpenie mali už tradične smrek, smrekovec, borovica a jedľa, nechýbali však ani javor, jaseň, jelša, buk, brest či jarabina. Porasty obnovujú predovšetkým v lokalitách, kde prirodzené zmladenie z rôznych príčin absentuje, či už pre nedostatok zdrojov semena alebo nevhodnú genetickú štruktúru materskej populácie, prípadne došlo k jeho poškodeniu zverou. Sadenice však sadia aj tam, kde je potrebné urýchlene stabilizovať porasty napríklad z dôvodu prevencie pred eróziou pôdy. „Pritom však využívame výlučne dreviny zodpovedajúce prírodným podmienkam jednotlivých lokalít národného parku,“ doplnila Petránová.
Obnova lesa pokračuje aj v bezzásahovej zóne, teda v tých častiach TANAP-u, kde platí piaty stupeň ochrany a nepovolili tam výnimku na ťažbu. "Dôležité je, aby ľudia chodili s otvorenými očami po lese, a hneď to uvidia. Aj v tej bezzásahovej zóne je toho zeleného čím ďalej, tým viac, celé je to zmladené. Bolo dávno jasné, že príroda si s tým poradí aj sama, len človek je taký 'rozumný', že chce riadiť prírodu, a teraz konečne vidíme, že nás to začalo dobiehať," skonštatoval riaditeľ Správy TANAP-u Pavol Majko.
Zároveň upozornil na to, že les, ktorý príroda vytvorila sama, je presne taký, aký má byť v národnom parku. Lesy Tatranského národného parku po pätnástich rokoch od veternej kalamity už nepripomínajú mesačnú krajinu ani púšť. Vysoké Tatry postihla pred pätnáctimi rokmi víchrica Alžbeta, ktorá sa do Tatier vrátila po sto rokoch. V slovenských veľhorách zasiahla plochu približne 12 600 hektárov lesa a vyžiadala si dva ľudské životy - jeden vo Vysokých a jeden v Nízkych Tatrách. Desivý vietor váľal stromy a ničil všetko, čo mu prišlo do cesty. Pri hornej hranici lesa dosahoval rýchlosť 230 km/h!
Zničil 2,3 milióna kubíkov drevnej hmoty. „Kým v nižších stupňoch ochrany bola kalamita spracovaná a územie zalesnené, v tom najprísnejšom stupni ochrany ostala bez zásahu, prácu za lesníkov tam vykonala matka príroda a dnes sa tam nachádza zelený mladý les,“ tvrdí riaditeľ Správy Tatranského národného parku (TANAP) Pavol Majko s presvedčením, že voči podobne silným vetrom bude odolnejší práve ten prírodný les než ten, ktorý tam vysadil človek.
„Na miestach, na ktorých došlo k plošnej vetrovej kalamite, a bolo to v nižších stupňoch ochrany, lesníci nelenili a drevo bolo spracované. V najprísnejšom piatom stupni ochrany nebola udelená výnimka na spracovanie kalamity. „Veľmi ma mrzí, keď vonku vychádzajú fotky, že je to mesačná krajina. „Ak sa na toto územie pozeráme z biologického hľadiska a ceníme si aj iné hodnoty, ako je hodnota dreva, tak sa určite urobilo dobre, že plochy v najprísnejšom stupni ochrany sa po kalamite spracovať nedali. Kým hektáre lesa padli 19. novembra za obeť silnému vetru, o ďalšie sa tam v nasledujúcich rokoch postaral podkôrny hmyz.
Detaily si vyžiadala bezzásahová zóna: bezzásahová zóna, ťažba a následná regenerácia. Dnes je už viac než samotná víchrica medializovaný spor medzi lesníkmi a predstaviteľmi ochranárskych združení. Samozrejme nevynímajúc Štátnu ochranu prírody SR. Napríklad V Tichej doline vo Vysokých Tatrách si príroda žije vlastným životom. Bez zásahu človeka, bez hospodárskych aktivít. Vývoj v tejto chránenej oblasti našich Tatier je jasným dôkazom, že príroda sa s veternou a neskôr aj lykožrútovou kalamitou dokáže vyrovnať sama. Veľmi dôležité sú odumreté stromy, ktoré predstavujú biotop pre rôzne druhy organizmov. Lykožrút podľa viacerých erudovaných odborníkov patrí do prírodných procesov, ktoré si príroda zreguluje sama. Dôkazom je Tichá a Kôprová dolina, ktoré sú aj po výskyte lykožrúta domovom jedinečných biotopov.
Tvrdenie ochranárov potvrdzuje aj výskum Štátnej ochrany prírody SR a vedcov z Ústavu ekológie lesa SAV. Z aktuálnej štúdie vyplýva, že k odumieraniu smrekov došlo v bezzásahovom území len v deviatich zo 117 prípadov. Každopádne, 20. november 2004 je významným míľnikom pre Vysoké Tatry. Tatranská kalamita 2004 a retrospektívna foto spomienka po temer štvrťstoročí. Silný vietor a búrka, ktorá zlomila tisíce stromov, zmenila lesné ekosystémy a otvorila novú kapitolu regenerácie Vysokých Tatier. Prečítajte si spomienkovú osobná reportáž i pohľady lesníkov a ochranárov na to, čo sa vlastne stalo. 🎙️Nerád čítaš? Vypočuj si podcast
Úvod: deň, keď Tatry stratili svoju tvár. V popoludňajších hodinách 19. novembra 2004 sa nad Vysokými Tatrami zrazila tlaková níž s arktickým vzduchom a vyvolala intenzívnu vetrovú smršť, ktorej poryvy miestami presahovali 200 km/h. Tento padavý vietor, známy ako tatranská bóra, sa prehnal od Podbanského cez Tatranskú Lomnicu až po Tatranské Matliare, pričom zničil asi 12 600 hektárov lesa - to je plocha väčšia než 17 000 futbalových ihrísk. Stromy padali ako zápalky. Lesné masívy, ktoré stáli desaťročia či storočia, sa pod náporom vetra a snehu lámali, vyvracali a menili panorámu Tatier navždy. Dva dni po udalosti sme prišli ako reportéri - keď sa vietor už utišoval, ale následky boli stále živé a bolestivé.
Po roku 2004 nasledovali úsilia o rekonštrukciu a obnovu. Cesty a dediny, železnica, aj bezzásahové zóny si vyžiadali dlhodobé úsilie. Lesníci aj ochranári hľadali kompromis medzi spracovaním kalamitného dreva a ponechaním časti územia na prirodzenú regeneráciu. Po pätnástich rokoch od kalamity už les v Tatrách nevyzerá ako mesačná krajina a rastie mladý, pestrý les, ktorý je odolnejší voči budúcim extrémom.
Lesníci vyzdvihujú, že umelej obnove sa darí v oblastiach, kde prirodzené zmladenie absentovalo alebo bolo narušené zverou či nedostatkom semena. Zároveň však pripomínajú, že bezzásahové zóny v TANAP-e majú svoje špecifiká a že dlhodobá ochrana prírody je kľúčová pre udržanie ekosystémovej rovnováhy. Podľa riaditeľa TANAP-u Pavla Majka je prirodzený les v bezzásahovej zóne presne taký, aký má byť v národnom parku, a že príroda si s kalamitou poradí lepšie bez človeka, než samečným zásahom.
V konečnom dôsledku kalamita z roku 2004 otvorila novú kapitolu regenerácie Vysokých Tatier. Dnes, dvadsať rokov po udalosti, môžeme sledovať, ako sa lesný porast znova vyvíja, aké druhové zloženie a štruktúra sú v novom lesnom ekosystéme a aké sú rozdiely medzi lesom, ktorý vznikol prirodzene, a tým, ktorý bol vysadený človekom. A hoci sú trvalé škody a spory medzi aktérmi ochrany prírody stále živé, realita hovorí, že krajina, ktorá sa učí od prírody, môže byť odolnejšia a inšpiratívnejšia než kedysi.
tags: #vysoke #tatry #katastrofa