Nevšedný názov, Zarúbaná Kýčera, nesie odlesnený kopec mimo hlavného hrebeňa Javorníkov, nachádzajúci sa nad obcami Veľké Rovné a Dlhé Pole. Vyhliadková veža má tri podlažia vo výške 15 metrov, na ktoré sa vystupuje po rebríkoch. Na malú pauzičku a oddych vám poslúžia drevené prístrešky, ktoré sú postavené popri ceste. Prístup na rozhľadňu je po turistickej značke z miestnej časti Veľké Rovné - Ivor cez osadu Dolinky. Popri ceste a chodníku je postavených šesť informačných panelov, na ktorých sa oboznámite s históriou obce, architektúrou, geológiou, geomorfológiou, rastlinami a živočíchmi.
V predošlých dvoch článkoch sme predstavili miesta, ktoré ponúkajú pekné krajinkárske výhľady z kopcov alebo prirodzene vyvýšených lokalít. Dnes sa vyberieme na výhľady, ktoré vytvoril človek, pretože tam postavil rozhľadne. Ponúkame vám virtuálny výlet na tri rozhľadne v blízkosti mesta Partizánske. Prvá rozhľadňa v okrese Partizánske bola postavená na vyvýšenine Chotenovec (475 m n. m.) pod vrchom Kopanica, ktorý miestne obyvateľstvo nazýva Skále. O výstavbu vyhliadkovej veže sa zaslúžilo občianske združenie Tu žijeme a v roku 2021 ju odovzdalo do užívania verejnosti. K rozhľadni sa najpohodlnejšie dostanete z obce Veľký Klíž, z časti Klížske Hradište. Tento výstup trvá približne štyridsať minút. Dlhšia trasa sa potom ponúka zo strany Brodzian. Vyhliadková veža ponúka prekrásne pohľady na pohorie Tribeč a dolinu Klátovej Novej Vsi. Útulná drevená rozhľadňa stojaca na Malom Lubíne je navrhnutá veľmi citlivo. Nevyčnieva do astronomickej výšky, len zľahka nadvihuje svoju vyhliadkovú plošinu nad vrchnú hranicu nízkych stromov. Z rozhľadne sa otvárajú panorámy najmä východným a juhovýchodným smerom. Výhľadom dominuje široká Hornonitrianska kotlina s roztratenými dedinkami a mohutné pásmové pohorie Vtáčnik. Pri dobrej viditeľnosti je možné rozoznať nádherné skalné vrcholy Žarnov, Sladnú skalu a Buchlov. Výstup k rozhľadni na Malom Lubíne môže byť veľmi príjemným turistickým zážitkom vhodným pre celú rodinu. Stúpanie je síce strmé, ale netrvá dlho.
V pohorí Tribeč nad obcou Skýcov, priamo na Vápennom vrchu sa vypína ďalšia rozhľadňa. Pomerne nová stavba, ktorá bola pre verejnosť sprístupnená v roku 2020, ponúka výhľady smerom k hradu Hrušov a k obci Skýcov. Dostať sa k nej je jednoduché, vedie tadiaľ náučný chodník Vápenný vrch. Okrem toho je možné využiť ešte jednoduchšiu trasu od parkoviska pri vápenných peciach. Popri krížovej ceste za pár minút vystúpite k 18 metrov vysokej rozhľadni. Medzi miesta, na ktoré by som sa chcel ísť pozrieť počas sviatkov, si značím výhľadovú vežu.
V hlave mám snežnicovú túru v čerstvom prašane, prípadne bežkovačku, keďže traverzom popod Luby vedie „Beskydsko-javornícka lyžiarska bežecká magistrála“. Posledný predvianočný víkend to vyzerá nádejne. Dokonca aj v Malých Karpatoch absolvujem túru v zimných podmienkach, aj keď biela všade okolo je iba inovať, za ktorú vďačíme inverznej oblačnosti, ktorá sa držala asi dva týždne. Prichádza oteplenie a správy z domu, že na sneh môžem zabudnúť. Snežnice putujú z auta do pivnice a ostávajú v Modre.
Je tu predposledný deň roku 2013, podľa Aladina posledný slnečný. Volanie divočiny je silnejšie ako rady lekárky. Balím foťák, termosku s čajom, niečo malé pod zub a doma oznamujem, že sa idem prejsť na Vrchy. Tak u nás v doline familiárne voláme osady nad dedinou. Potiť sa môžem aj v lone prírody.
Trasa Vysoká nad Kysucou, U Arnolda - Furmanec - osada Žilinčárovci - osada Vrchrieka - Luby - osada Záblatie - osada Jedľovník - Vysoká nad Kysucou, U Arnolda (trasa na mape) Žilinčárovci a Vrchrieka. Ako vždy, hore sa vyberám po Furmanci - ceste spájajúcej osadu Vrchrieka s dedinou Vysoká nad Kysucou. Ak prídete autobusom, treba vystúpiť na zastávke Vysoká - Furmanec, príp. U Arnolda, čo zaručene bude poznať každý, pretože Arnold je miestna krčma.
V lete určite padne vhod pivko z banskobystrického pivovaru. Tejto značke sú bez prestávky verní, odkedy mi pamäť slúži. Od krčmy po cca 50 metroch zahnete doľava na vedľajšiu cestu označenú cyklistickým „C“ a hneď za železničným priecestím začína prvé stúpanie. Po pár sto metroch sa otvoria výhľady na dedinu a lesy, ktoré pomaly padajú pod zubami motorových píl.
Vďaka holorubom vidieť vežu nového kostola na pútnickom mieste na Živčákovej. Cesta na Vrchrieku je v zime upravovaná obecným traktorom, bez posypu, a keď ju traktorista nevyhrnie až na asfalt, premení sa na takmer 4 km dlhú sánkarsku dráhu. Ak sú vhodné podmienky, dole sa veziete takmer bez prestávky. Tento rok sa o slovo hlásia na jednej vŕbe bahniatka, ktoré zrejme neodolali decembrovému slniečku a pomýlili si Vianoce a Veľkú noc.
Určite boli aj v nedávnej minulosti podobné sviatky bez snehu, no teploty až tak vysoko nevyliezali. Keď si spomeniem na apríl 2013, kedy som sa pár kilometrov odtiaľto brodil po kolená v snehu, neostáva mi nič iné iba parafrázovať klasika: „Tenhle způsob zimy zdá se mi poněkud nešťastným“. Po krátkej rovinke cesta opäť mierne stúpa, pasienky a výhľady na dedinu strieda les a za dvojitou zákrutou sa cesta rozdvojuje. Cyklotrasa do Kotešovej je vedená po lesnej ceste vľavo, ktorá prudšie klesá a pokračuje ponad dedinu, kde sa neskôr pripojí na hlavnú cestu z Turzovky na Semeteš.
Na Vrchrieku treba ísť stále do kopca a pokračujem vpravo. Odporúčam aj cyklistom pokračovať týmto smerom, lebo aj tak prídete na Semeteš, ale budete ochudobnení o prejazd cez miestne osady. Značená cyklotrasa vedie viac-menej v lese a navyše by ste nakoniec museli 2 km krútiť pedálmi do kopca po hlavnej ceste s 12-percentným sklonom. Po asi polhodinke chôdze prichádzam do osady Žilinčárovci. Je pravé poludnie, no slnko v tomto ročnom období veľmi nezasvieti, keďže je celý deň nízko a neprelezie cez chrbát Lubov.
Zimu pripomína aspoň ľad na ceste a trošku sa šmýka. V hlave si premietam spomienky na detstvo, kedy som v nejednej chalúpke strávil príjemné chvíle pri pukotajúcom ohníku v kachliach, hrnčeku bylinkového čaju a pri rozprávaní miestnych vrchárov. Teta tu mala chalupu a často sme sem zdola z dediny chodievali. Zo zamyslenia ma preberie otázka: „Kde se tady čepuje voda?“ To z jednej chalúpky vybieha chalan s vedrom, ktorého poslali po vodu, no nepovedali mu, ktorá ruka je pravá a ktorá ľavá. Dovediem ho teda k rúre, z ktorej tečie vynikajúca voda a je zdrojom pre celú osadu. Ani v najtuhších zimách som ju nevidel zamrznutú. Uzliny-neuzliny, dávam si zopár dúškov.
Na Vrchrieke si urobím pár záberov, do ktorých sa mi vojde chátrajúca stará škola, rodný dom drotárskeho kráľa Štefana Hunčíka, ako aj zvonica, ktorú dal postaviť. Rád sem chodievam, je tu zvláštny genius loci. Aj odtiaľto sa kysuckí drotári za starých čias vyberali do sveta, aby uživili svoje rodiny. Dnes je tu len zopár stálych obyvateľov, väčšinou drevenice slúžia ako víkendové chalupy.
Myslím si, že Štefan Hunčík by mohol byť veľkým magnetom a mohol by aj v súčasnosti, dávno po svojej smrti, zviditeľniť osadu. Donedávna nebolo o ňom ani zmienky. Dnes je tu aspoň informačná tabuľa, kde je fotka jeho rodného domu. Pokračovať budem na juhozápad po červenej značke, prejdem okolo starého kamenného kríža, ktorý strážia dve statné lipy - pamätníci. Tie keby vedeli rozprávať, tak by to boli určite zaujímavé príbehy. K rozhľadni na Luboch K rozhľadni treba prejsť ešte asi 1,5 km a prekonať 160 výškových metrov, chodník od kríža stúpa a „vďaka“ ťažbe dreva a štvorkolkárom je len súvislou vrstvou blata a aj napriek mrazu, ktorý bol v noci, je neschodný a radšej ho obchádzam lesom. Kedysi sa dalo stúpanie zvládnuť na bicykli, no myslím, že dnes by mal problém dať ho v stojke aj Peter Miler, ba dokonca aj o Vladovi Lukačovičovi by som vážne zapochyboval (prepáčte, chlapi :-)).
Stúpanie končí a smerom na severozápad sa cez pás vyrúbaných stromov ponúka pohľad na rozhľadňu Súkenická na česko-slovenskej hranici a kopec Vysoká. Smerom na východ je výhľad vďaka stromom obmedzený, ale vidieť vykrývač na Galkove, medzi stromami kolibu, ktorá síce stojí na mieste so silným potenciálom, no majiteľ ho zatiaľ veľmi nevyužíva a v diaľke sa z nízkej oblačnosti vynárajú ďalšie kopčeky Javorníkov.
Chodník stúpa len pozvoľne, neskôr kráčam po rovine, ale po chvíli ho opúšťam a idem sa pozrieť, či sa ponúkajú z východného - vyššieho vrcholu Lubov, ktorý je čerstvo odlesnený, nejaké výhľady. Stromy sú vyrúbané len na vrchole, výhľad žiadny, pokračujem preto hrebeňom na druhý, o 2 metre nižší (908 m n. m.) vrchol s rozhľadňou. Viditeľná je od chodníka, preto ju v smere od Vrchrieky nie je možné minúť. Z informačnej tabule sa dozviem, že v minulosti tu stál salaš a okrem tejto informácie sú vystavené obrázky detí zo ZŠ Veľké Rovné. Len škoda, že zatečené od vody.
Schádzam zo značeného chodníka a hrebeňom prichádzam k rozhľadni. Akurát odtiaľto odchádza partia ľudí so psom a vyberajú sa dole rúbaniskom smerom do Jedľovníka. Môj prvý dojem z rozhľadne je trochu rozpačitý. Hovorím si, že ďalšia zbytočná stavba z peňazí EÚ, pretože výhľad na sever, ktorý sa otvoril „vďaka“ vyrúbanému pásu stromov, je dostatočný.
Keď sa vyštverám po troch rebríkoch na tretie poschodie 19-metrovej rozhľadne, mením názor. Výhľad nie je kruhový, no pohľad hlavne severným smerom na najvyššie vrcholy Moravsko-sliezskych Beskýd stojí za to. Kněhyně, Smrk, Lysá hora, Travný sú ako na dlani. Ďalej na severovýchode vidieť hraničný beskydský hrebeň s Veľkým Polomom a samozrejme smutný pohľad na rozrastajúce sa holoruby. Pohľadom na východný a južný smer zatiaľ bráni les a dúfam, že to tak ešte dlho ostane.
O rozhľadni, žiaľ, nie sú žiadne informácie. Z dvoch tabuliek sa dozviete iba toľko, že bola postavená z peňazí Európskeho poľnohospodárskeho fondu pre rozvoj vidieka v rámci „Programu rozvoja vidieka 2007-2013 - ozdravenie a ochrana poškodených lesov“ a zhotoviteľom je „Prvá agrárna majiteľov, s. r. o.“. Na druhej tabuľke je preškrtnutý panák a nápis: „Zákaz vstupu nepovolaným osobám“. Neskôr doma pri prehrabovaní fotoarchívu nachádzam fotku informačnej tabule z vlaňajška z osady Záblatie a dozvedám sa, že ide o protipožiarnu rozhľadňu a v minulosti na jej mieste stál triangulačný bod, známy ako „víza“ a bol súčasťou triangulačnej siete Rakúsko-Uhorskej monarchie.
Zopár faktov a treba sa mi poberať ďalej. Viem, že z jedného miesta na červenej značke je výhľad na Krivánsku časť Malej Fatry, no zvedavosť je väčšia a pokračujem mimo značky hrebeňom po vyjazdenej ceste. Po chvíli sa mi v diaľke ukazuje časť Lúčanskej Fatry a aj napriek silnému oparu rozoznávam Kľak a Martinské hole. O kúsok ďalej prichádzam k ďalšiemu rúbanisku a poteším zraky pohľadom na druhú časť Malej Fatry. Aj napriek 40 km vzdialenosti vidno, že sneh aj tam absentuje.
Všimnem si zaujímavý kopec s vežou. Podľa mapy by to mala byť Zarúbaná Kýčera a ako mi neskôr www.velkerovne.sk prezradí, práve 1. 1. 2014 na nej slávnostne otvorili vyhliadkovú vežu, preto zaraďujem miesto do mojich najbližších turistických plánov.
Záblatie a Jadľovník. Krátkym, ale o to strmším klesaním prichádzam na turistický chodník a po pár metroch na koniec osady Záblatie (prístrešok). Z informačnej tabule sa dozvedám niečo o minulosti osád pod Lubmi, okrem iného, že väčšina z nich patrí k mojej rodnej dedine, iba od roku 1900 a predtým patrili Veľkému Rovnému. Zo Záblatia sa dá pokračovať viacerými smermi, no potrebujem sa dostať späť do Vysokej nad Kysucou, preto pokračujem cestou, po ktorej by som v prípade dostatočnej snehovej pokrývky mohol prebehnúť na bežkách.
Dnes sa oneskorene prihlásilo k slovu babie leto, preto aspoň skontrolujem, či je po nedávnych veterných dňoch magistrála pripravená na zimu. Až ku križovatke dvoch lesných ciest idem z kopca. Predstavujem si, ako by som si v bielej stope zazjazdoval, no to hádam príde o pár týždňov neskôr.
Pokračujem vľavo a po krátkom prudkom klesaní prichádzam na cestu z osady Jedľovník, pokračujúcu na Zadnú Šatinu. Keď panuje typická kysucká zima, autá končia na parkovisku pri kaplnke v Jedľovníku, no dnes sa chalupári, ktorí sa prišli rozlúčiť so starým rokom, dostanú bez problémov aj do najodľahlejších častí osady. Pri kaplnke je rušno.
Z plechových krabíc (rozumej aut) s prevažne českými a bratislavskými (nič proti nim nemám) ŠPZ-kami chatári vynášajú megatašky a smerujú k chatám, ku ktorým sa nedá dostať autami. Zaujímavé, že s plnými taškami sa dokážu naťahovať, no prázdne fľaše a konzervy je problém späť do auta naložiť a končia o pár metrov nižšie pri potoku. V osade žije len zopár pôvodných obyvateľov, prevažne dôchodcovia a pochybujem, že by boli vyznávači kolového nápoja s červenou etiketou a bielym nápisom. Prázdne fľaše od nápojov tejto spoločnosti majú prevahu a sú rozoznateľné aj z diaľky.
Ale čo sa čudujem, veď sme na Slovensku. Asfaltová cesta miestami s lepším povrchom ako na hlavnom ťahu cez dedinu ma dovedie k bývalému JRD, dnes Eko-farme, patriacej spoločnosti so zaujímavým názvom. Je to krstné meno postavy, ktorú stvárnil Anthony Hopkins vo filme Mlčanie jahniat. Infotabuľa na bráne hovorí, že sa venujú chovu hovädzieho dobytka, oviec a koní. No okrem kráv som na pasienkoch nad dedinou iné zvieratá z farmy jakživ nevidel.
Keby som pokračoval po asfaltke, dostal by som sa k hlavnej ceste k zastávke autobusu Vysoká nad Kysucou - Široký most. Strihnem si to doprava cez potok a krížom cez pasienky sa dostanem na Furmanec. Musím prekročiť niekoľko elektrických ohradníkov, ale mám viac šťastia ako farár Otík v známej českej komédii, keďže sú momentálne bez prúdu. O chvíľu som doma.
Záver Pri vypĺňaní kolónky s ročným obdobím, v ktorom bola túra absolvovaná, na moment zaváham. Rozhodujúci je dátum a podľa kalendára je zima, tak zaškrtávam zimu. Aspoň aj ďalšie generácie, ktoré budú frfľať nad tým, že čo sú to za Vianoce a Silvester bez snehu, zistia pri čítaní článku, že pred pár rokmi bola situácia podobná a príroda nám len vracia požičané. A na Veľkú noc sa budeme brodiť po kolená v snehu a budeme nadávať, kedy zima, ktorej sme sa nevedeli dočkať, konečne odíde.
In my opinion, Rozhledna with a big 'eR'. The best views of all lookout towers on the Slovak side of the Javorníky mountains. You can beautifully see the surrounding nearby Javorníky and the more distant mountains in all directions - Moravskoslezské Beskydy, Polské Beskydy (Beskid Šlaski - sorry for the incorrect diacritics), Velká Rača, the entire ridge of Malá Fatra, the Strážovské vrchy and Považský Inovec, or part of the Bílé Karpaty…Read more • Magical lookout tower, similar to the one in Luboch. Thus, old architecture, old school. Honest wood. Unfortunately, it is now in poor condition, there is a barrier at the bottom and a warning "no entry", which I respected. I am not a hero and I don't need heights, the weather was also bad and if I collapsed somewhere there, they wouldn't even have to collect you. Rules must be followed. In any case, a nice little building in a nice place.
Rozhľadňa Zarúbaná Kýčera je drevená rozhľadňa, ležiaca na rovnomennom vrchole, uprostred kopcov pohoria Javorníky v nadmorskej výške 884 m. Svojim návštevníkom ponúka výborné, panoramatické výhľady ne veľkú časť Javorníkov a okolité pohoria. Rozhľadňa Zarúbaná Kýčera sa rozkladá na pomedzí katastrov obcí Veľké Rovné a Dlhé Pole. Prísť sem je však najlepšie práve z obce Veľké Rovné, konkrétne z časti Dolinky. Jedná sa o rekreačno-chatovú osadu ku ktorej je trocha krkolomnejší prístup autom - našťastie po dobrej, avšak strmej ceste. Výstup z osady k rozhľadni síce vedie stále do kopca, no netrvá až tak dlho. Po ceste k rozhľadni, kúsok za osadou narazíte na menšiu kaplnku s posedením pre viac ľudí. Očividne sa tu konajú náboženské obrady. Neďaleko nájdete i niekoľko prístreškov, kam sa dá skryť v prípade núdze. Rozhľadňa samotná je do značnej miery ukrytá v lese. Počas našej návštevy akurát prebiehala rekonštrukcia, no na rozhľadňu sa dalo bez problémov vyliezť. Boli tu vymenené viaceré dosky a kompletne jedno celé poschodie. Je fajn vidieť, že sa rozhľadne nielen stavajú, ale i udržiavajú. Pod rozhľadňou v prípade núdze môžete použiť krytý prístrešok. Našli sme tu tiež ohnisko, dokonca s drevenými paličkami na opekanie a jeden infopanel, venovaný drotárstvu vo Veľkom Rovnom.
Výstup na jednotlivé podlažia Rozhľadne Zarúbaná Kýčera je po širších rebríkoch. Rebríky však nie sú osadené zábradlím. Výhľady sú jednoznačne najlepšie z najvyššej vyhliadky, kde Vám vo výhľadoch už nebudú zavadzať koruny stromov. Výhľady z Rozhľadne Zarúbaná Kýčera sú výborné, na všetky svetové strany. Ako na dlani tu budete mať veľkú časť pohoria Javorníky. Dovidíte tiež k Súľovským vrchom a Malej Fatre. Z opačnej strany si potom môžete všimnúť vysielač na Lysej hore na Morave. Nám výhľady trocha znepríjemňoval opar, keďže sme tu boli na pravé poludnie.
Najpraktickejší výstup na Rozhľadňu Zarúbaná Kýčera je z osady Dolinky. Jedná sa o menšiu časť obce Veľké Rovné, kde sa nachádza aj rekreačný areál. Lokalita je pomerne dobre udržiavaná. Je tu dokonca betónové basketbalové a futbalové ihrisko, neďaleko ktorého sa dá odparkovať auto. Prísť sem autom je vcelku zážitok, keďže od hlavnej cesty medzi Semetešom a Veľkým Rovným sem vedie kľukatejšia a dosť strmá cesta. Z Doliniek vedie k Zarúbanej Kýčere náučný chodník, takže stratiť by ste sa nemali. To že ste správne poznáte i podľa infopanelov, na ktoré občas po ceste narazíte. Tiež sa tu nachádza menšia kaplnka aj s priľahlým areálom.
Najkrajším záberom je možnosť pozrieť sa na okolité pohorie zo stromov, no rozhľadňa ponúka aj z prevýšenia. Príjemným spestrením cesty je menšia kaplnka a recreačné priestory. Výstup na Zarúbanú Kýčeru z Doliniek nie je až tak náročný. Pre bežného turistu pôjde o peknú prechádzku. Netrénovaný turista sa zrejme zapotí pri záverečnom výstupe v dĺžke zhruba 500 metrov.
Na záver opakovane pripomíname: Rozhľadňa Zarúbaná Kýčera sa nachádza nad obcou Veľké Rovné na vrchu Zarúbaná Kýčera; výstup z Doliniek je odporúčaný, ale treba počítať s náročnosťou, dĺžkou a profilom cesty. Výhľady sú však viac než postačujúce pre potešenie z poznávania a poznávacej turistiky v tejto časti Javorníkov.
