Púchov, mesto v Trenčínskom regióne, leží v strede Považia na sútoku riek Váh a Bielá voda a je dôležitým dopravným uzlom so železničnou stanicou a cestami na Moravu a do Považskej Bystrice. O čom je táto trasa z Nosíc cez Milochov až po Považskú Bystricu? Ide o cestu poznačenú bohatou históriou a premenou krajiny po výstavbe priehrady, ktorá zmenila ráz oblasti a otvorila nové možnosti pre cestovanie aj rekreáciu.
Geografické východisko a význam trasy
Trasa Nosice - Milochov Dolný a Horný - Považská Bystrica zaúsťovala pri železničnej stanici. Späť do Nimnice som sa vrátil po druhom brehu Váhu. O tom ale nabudúce.
Priehradná hrádza a okolie významne zmenili krajinu medzi Púchovom a Považskou Bystricou. Naznačil som, že prakticky v súčasnosti spojenie medzi týmito dvoma okresnými mestami zabezpečuje nimnický breh, ktorému sa budem venovať nabudúce. Keďže som stálym fanúšikom jazdy v teréne, vybral som si na mapovanie okolia priehrady práve náprotivný nosický breh.
Historické a technické zmeny v dopravnom úseku
Po zatopení meandrov Váhu po tomto brehu šla dvojkoľajná železničná trať, ktorá je dnes už minulosťou. Na jej telese ale prebieha urýchlená prestavba na novú cestu, ktorá by konečne spojila na tomto brehu spomínané mestá. Konečne nebudú Milochovčania chodiť do práce do Púchova cez Považskú Bystricu. Kedysi mali cestu popri starej železničnej trati alebo chodili do práce vlakom. Teraz sú ale odrezaní od sveta.
Svoju púť som započal v Nimnici a železničným mostom som prešiel do Nosíc. Trasu medzi Púchovom a Nosicami som absolvoval hneď po vystúpení z rýchlika v Púchove. V galérii som opäť použil staré fotografie Púchova zo stránky OZ Puchovo deidčstvo. Vtedy som skončil na priehradnom múre, na ktorom práve v ten deň spravili totálnu uzáveru.
Životná sceneria a denné aspekty cesty
Samozrejme, skôr ako som zbehol z nového cyklistického mosta a dal som sa v Nosiciach doprava do obľúbenej reštiky, kde údajne čapujú kvalitné rezané pivo. Nakoľko som mal pred sebou úplne neznámy priestor doplnil som si zásoby kofoly a podebatoval s dvojicou vracajúcou sa z výletu a ďalším kolegom tiež pohodovým čopristom. K priehradnému múru som si to strihol okolo elektrárne a starej železničnej stanice, ktorá sa ocitla uprostred staveniska a hlavne už bez koľajníc.
Domáci ma informovali, že ak som chcel vidieť koľajnice, tak mám ročné meškanie, pretože ich v minulom roku postupne vytrhávali a dnes sa používa zatiaľ len jedna koľaj na novom násype, kde majú Nosicania teraz zástavku. Od stanice som sa prepletal pomedzi stavebné doprastavové vozidlá, ktoré pri každom prejazde vírili prach. Vrátil som sa teda dole do dediny a postupoval k priehradnému múru po starej ceste. Na jeho úrovni bolo improvizované parkovisko a paradoxne cez toto pokračovala stará asfaltka.
Priehradná oblasť a miestne krajinné prvky
Koľajnice som predsa len našiel na priecestí a mimo nich v priestore zostal spomienkový kríž na zosnulého, ktorého tu zachytil vlak. Táto samajama končila na rázcestí pri doline Cerov. V tejto doline je chatová osada a predpokladám, že tam žijú ešte aj nejakí starousadlíci. Odtiaľ smerom na Milochov je už len lesná cesta, ktorú hojne využívajú vozidlá Doprastavu. Niekoľkokrát som tam stretol trojicu terénnych Dácií, či iných off-roadov. Stretol som tam aj cyklistov, takže táto trasa zrejme slúžila pred prestavbou ako cyklistický chodník. Zaujímavý je povrch v ktorom je nespočetné množstvo syenitových nepodarkov (rozbité dlaždice) a rozdrveného tehlového materiálu.
Okrem vozidiel Doprastavu tam bolo veľké množstvo odparkovaných áut, ktoré tam mali rybári. Smerom k Milochovu pribúdali aj obytné prívese a staré maringotky aj s ohradeným pozemkom. Nakoniec som sa dostal do civilizácie. Stanica na rozdiel od ostatných budov bola naozaj schátraná, podobne ako podchod idúci hlavne k vode, kde sú zväčša súkromné haciendy so svojimi súkromnými plážami a lodenicami. Za Dolným Milochovom pri starom nefunkčnom železničnom moste sa pod podjazdom spojili obe cesty a pri neďalekom novom železničnom moste bol inštalovaný prenosný semafor.
Priebeh cesty a tunely
Cesta medzi Dolným a Horným Milochovom je v znamení striedania úsekov starej cesty so staveniskami na železničnej trati, na ktorej je stále v prevádzke jedna koľaj a staveniskami okolo budovaných otvorov tunelov. Samozrejme Horný Milochov má na obidvoch koncoch prenosné semafory. Pred rovinou dediny som narazil na bočné vyústenie z tunela pre peších. Predpokladám, že v tuneli podobne ako v horách na Balkáne bude železničná zástavka, keďže momentálne sú obidva Milochovy bez železnice. Bližšie k Považskej Bystrici bolo striedanie starej a novej cesty častejšie až kým sa neobjavil druhý portál tunela a ostatný semafor. Tam šla už len stará cesta okolo priemyselného areálu, o ktorom som sa od domácich dozvedel, že to sú bývalé Považské strojárne.
Deväťdesiatpäť percent cesty lemovali fusilli a industriálne štruktúry: Liaheň legendárnych motocyklov a mopedov a samozrejme zbrojovka, kde sa vyrábali nielen zbrane a letecké motory. Dnes tam je nespočetné množstvo firiem a rozpadávajúcich výrobných hál, ktoré už nikto nepotrebuje. Trasa Nosice - Milochov Dolný a Horný - Považská Bystrica zaúsťovala pri železničnej stanici. Späť do Nimnice som sa vrátil po druhom brehu Váhu. O tom ale nabudúce.
Kultúrno-historické záznamy a významné objekty v Púchove
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. 265 m n. Prvá pís. Púchov (nem. Mesto Púchov) je okresné mesto na strednom Považí. Nachádza sa v údolí Bielej vody a Váhu, na pomedzí Javorníkov, Bielych Karpát a Strážovských vrchov. Cez Púchov vedie cesta I/49 na Moravu, ktorú križuje II/507 z Trenčína na Považskú Bystricu. Miestna železničná stanica je dôležitou križovatkou tratí Bratislava - Žilina a Púchov - Horní Lideč.
Evanjelické a. Evanjelický kostol, trojloďová neogotická stavba s polygonálnym ukončením presbytéria a vežou tvoriacou súčasť jej hmoty, z rokov 1864-1880. Interiér je zaklenutý neogotickými rebrovými klenbami. Nachádza sa tu hodnotný renesančný oltár z roku 1643. Oltár z lipového dreva bol vytvorený pre dnešný rímskokatolícky kostol v období keď slúžil evanjelikom. V prvej tretine 18. storočia bol pôvodný kostol barokovo upravený. Pôvodné presbytérium je zaklené krížovou klenbou, moderné trojlodie je plochostropé. Hlavný oltár sv. Kríža je dielom sochára Júliusa Bártfaya. V južnej kaplnke je socha piety zo 17. storočia.
