S prvými jarnými lúčmi slnka sme aj tento rok začali plánovať tohtoročný moto-výlet. Poslednú dobu nás to ťahá stále na Balkán, preto aj tento rok padla voľba podobným smerom, preskúmať ešte neprebádane. Už by sme začali plánovať denné trasy, keď tu zrazu na nás dopadli všetkým dobre známe pandemické opatrenia. Našťastie opatrenia ustúpili, hranice sa otvorili, ale nám sa výlet po Slovensku začal pozdávať a vďaka Ivovi a Palovi, vznikol perfektný týždenný plán na zjazdenie Slovenska. Ak si myslite, že na Slovensku nie je čo jazdiť, ste na omyle.
Veru máme toho po našich cestách slovenských už veľa pojazdeného, ale do plánu sme dali cesty, ktoré sme ešte veľmi neabsolvovali, hlavne na východe Slovenska. Ako to už u mňa každoročne chodí, snažím sa vždy pred dovolenkou všetko v robote podoťahovať a dokončiť. Tento rok nebol výnimkou, detaily tohtoročnej trasy som si dopredu veľmi neštudoval a balil som sa (klasika) na poslednú chvíľu. Veď načo treba skúsenému cestovateľovi viac času na balenie?
Ale musím pochváliť Iva, že k popisu trasy nám zazdieľal aj krátky zoznam vecí, na čo nezabudnúť, resp. kto čo zoberie. Predpoveď počasia na celý týždeň je katastrofálna. Každý deň hlásia prehánky. „Čo to bude za jazdu? Užijeme si to vôbec? Nejaké takéto myšlienky mi blúdili hlavou v sobotu ráno, keď som vstával o 7:00. Cestovná nervozita a radosť sedieť týždeň na motorke však okamžite zvíťazili.
Obliekam sa do svojho moto-„mundúra“ pre istotu aj s protidažďovou vložkou a vyrážam. Miesto stretávky pumpa OMV Zlaté Piesky. Postupne sa stretávame všetci účastníci zjazdu: Ivo so svojou ľadvinkou Miškou, Palo, Kubo, Milan - všetci GS-áci a ja na Afrike. Začína jemne popŕchať a my vyrážame. Prvá trasa vedie diaľnicou smerom na Zvolen. Ako tak razíme prvé kilometre, okamžite sa dostavuje ten perfektný pocit z cestovania. „Paráda, na toto som sa tešil celý rok, len nasadnúť a jazdiť!“. Túto moju radosť ako keby počulo samé nebo, pretože neprší.
Prvá zastávka pumpa Hontianske Nemce. Ivo s ľadvinkou Miškou zjavne v zime boli v objemovke, pretože ich nádrž hlasí suchoty. Musíme tankovať. Ja si necítim celú pravú ruku. „Prúser! Asi sa mi vrátil zápal nervu“, vravím si. Skúsim to teda vyriešiť prezlečením termoprádla z chladivého za hrejivé. Vcelku plná pumpa zákazníkov začína prežívať motoerotiku priamo vonku. Palo mi daroval bufku na krk, ktorú ako jedinú vec zabúdam doma zbaliť. Razíme ďalej. Ako termoprádlo zohrieva moje telo, ustupuje aj pocit tŕpnutia ruky. Paráda! No až taká paráda to prestala byť po pár km s počasím. Nejak sa nám rozpršalo a zastavujeme v Budči na pumpe. Obliekame nepremoky a ide sa ďalej.
Zo Zvolena sa točíme dole na Krupinu a za Krupinou do obce Bzovík, kde zastavujeme na prvej zastávke. Opevnený kláštor Bzovík. Jemne prší a my sa ani nevyzliekame. Vyzeráme ako kvalifikovaný cestári, ktorí prišli rekonštruovať pevnosť. Inak vážne, kláštor je obkolesený vodnou priekopou a fakt vyzerá zaujímavo, aj keď je to už tak trošku zrúcanina. Čo to pofotíme a vyrážame ďalej. Moceme sa cestami II. a III. Uff, reštika plná, čašníčka hlási: „Ak chcete jesť, tak na jedlo sa čaká minimálne 50 min alebo si dáte pizzu, ktorá bude do 20 min“. No čo už, objednávame prvú pizzu. Veď som tak hladný, že keď teraz čokoľvek zjem, v mojom bruchu to len tak zasyčí. Pažravosť ale víťazí a ja si objednávam ešte hovädzí vývar. „Ach jo!“.
Ale to „Ach jo“ si podľa všetkého povedal aj kuchár, keď zistil, že navaril polievku pre 100 ľudí a do reštiky ich prišlo 200. „Kua, som na Slovensku, to zase bude gurmánske porno“, povzdychnem si a všetko zožeriem. Čašníčka si neodpustí divnú poznámku, že ak chceme na záchod, musíme mať rúška alebo mame chodiť vonkajškom. Po malom oddychu sadáme znova na motorky a frčíme smer Šiatorská Bukovinka. Tesne pred hraničným prechodom s Maďarskom to stáčame doľava a po krásnej úzkej ceste prichádzame na parkovisko pod hradom Šomoška.
Milan s Miškou zostávajú na parkovisku a my ostatní sa vydávame na krátku turistiku na tento hrad. Je to asi 1,5 km. Slniečko sa vydriapalo spoza mrakov a nás čaká pekná prechádzka do kopca. Po pár metroch zisťujeme, že prívalové dažde pekne rozmočili turistický chodník. Ešte že máme seriózne topánky, lebo voda je po členky. Neskôr na čaká pekný strmák a riadne sa zapotíme. Tesne pod hradom sa nám naskytne pekný pohľad na Kamenné more. Už len pár metrov a sme na hrade. Sme hore. Krásny výhľad na okolité kopce. A z druhej strany dedina a asfalt. „Ja som to hovoril!“ Ale dedina už je v Maďarsku a my sme si povedali, že hranice neprekročíme. Veľa turistov tam bolo práve z tejto dedinky. Porobíme fotky a hajde naspäť.
Po ceste predbiehame pár turistov a peknú Maďarku s tenkými bledomodrými teniskami. Našťastie už neprší a my pokračujeme ďalej na Gemer. Prevezieme sa Ožďanskými serpentínami a zamierime na krásnu cestu za Plešivcom na Silicu. Za Silicou sa cesta zužuje a nám sa otvorí krásny výhľad na priľahlé lúky. Naozaj krásne miesto až pri maďarských hraniciach. Cesta vedie okolo rybníkov. Hukotom našich motoriek sme vzbudili pozornosť dvoch rybárov. Otec so synom. V nemom úžase a s otvorenými ústami na nás hľadeli, čo tam robíme. Legenda hovorí, že tam stoja dodnes 😊. Deň sa pomaly končí a my sa blížime do nášho prvého nocľahu u Milanových známych v Sokoľanoch pri Košiciach. Počasie sa ako keby zázračne umúdrilo a my si spoločne opekáme pod nebom plných hviezd a gýčových svetiel, sťa vianočný stromček z blízkej továrne VSŽ. Ráno opäť vstávame do zamračeného rána. S prvým rozlepením očí začínajú padať aj prvé kvapky dažďa. Po raňajkách a nabalení na motorky kvapky ustanú. Nepremoky teda zostávajú v taškach a my vyrážame smer Košice.
Razíme si cestu nedeľným ranným mestom krížom na druhý koniec a po Čermeľskej ceste opúšťame mesto Košice v smere na Ružín. Cesta sa pekne kľukatí, no keďže je mokro, musíme dávať pozor. Na Ružíne sa ani nezdržujeme a pokračujeme v smere na Krompachy do Štefanskej Huty, kde kúsok za dedinou od hlavnej cesty prechádzame jedinečným zastrešeným dreveným mostom. Za dreveným mostom potiahneme do Richnavy a stáčame to naspäť v smere na Gelnicu. V Gelnici sa Palo chváli, že tu bol na detskom tábore. Tak zastavujeme, že nech si chlapec pozrie svoje detské časy. Ale 30 rokov je veru 30 rokov. Zisťujeme, že si vlastne nič nepamätá okrem názvu mesta. Cesta je mokrá, niekde viac, niekde menej, asfalt občas hrboľatý, polepený alebo hladký. A na takomto hladkom zlepenci zrazu Kubo padá. Pravotočivou zákrutou sa obzriem do späťáku, lebo počujem divný zvuk. A zrazu vidím ako sa Kubo šmýka do zábradlia. Našťastie okamžite vstáva na nohy. Brzdím a točím sa za ním. Kým pri ňom zastavím, Kubo už dvíha motorku. „Fúúúú, je v poriadku,“ odfúknem si. Ostatní až neskôr pochopia, že my dvaja sme zastavili a točia sa až neskôr za nami. Dvíham zo zeme rôzne plasty z GSy. Našťastie si to odniesol len predný štít, drobné škrabance a Kubove koleno, na ktoré kríva. Podávam Kubovi plasty, ale ako neskôr zisťujeme, vôbec nepatria na jeho motorku. Dokonca ani tá červená farba na zvodidle nie je od neho. To fakt sa tu asi muselo vyváľať viacej áut. Keď sa ostatní chalani vrátia, prechádzame peši inkriminovanú zákrutu. „Kua, však ten asfalt sa šmýka ako hovädo!“ a normálne sa v topánkach šmýkame na tom malom fleku asfaltu. Na pumpe pár km ďalej teda zastavujeme a Kubo si upravuje motorku, aby mohol pokračovať v spoločnom, ešte len začatom mototripe. Ďalej už všetci opatrnejšie jazdíme po rôzne mokrej ceste a preto sa ani nečudujeme, že nás riskantne prebieha ďalšia skupinka GS-ákov. Za Hnilčíkom si to namierime na Hnilec, dole na Gemerskú Polomu a odtiaľ smerom na Dobšinú. Túto cestu veľmi dobre poznám a som tu skoro každý rok. Ale veru v takejto polomokrej ceste je to zase iný zážitok. Dáme si hore dole Dobšinský kopec a vraciame sa rýchlo do Rožňavy.
Jedna z najkrajších motorkárskych ciest vedie z Krásnohorského Podhradia na Úhornú. V tomto smere som to ešte nešiel. Treba ale dávať pozor, lebo po výdatných dažďoch je na ceste všelijaký bordel. Pokračujeme na Medzev, Jasov, Malá Ida až do Košíc. Veru, Košickým motorkárom závidíme také blízke krásne cesty. My ťaháme ďalej na východ a tešíme sa na ochutnávku Tokajských vín vo Veľkej Tŕni. Tam dorazíme niečo po 19-tej. Osprchujeme sa, prezlečieme a stretávame sa dole na prízemí, kde nás čaká hostina. Na prípitok dávame zase nejaké z koštujúcich vín a hladný sa púšťame do fazuľovice. „Mňááám!“ Ďalšie jedlo je v podobe upečenej krkovičky, ktorá sa priam rozpadá na jazyku, ako keby to prasa bolo malomocné. To všetko s novými zemiakmi neskutočne chutné ladí a mne aj po pár týždňoch čo toto píšem, opäť tečú slinky 😊. Fakt to jedlo bolo výborné. Vonku už zase intenzívne prší, ale nás to neodradí od návštevy pivnice. Kráčame teda hore za dedinu a vstupujeme do podzemia Matúšovej pivnice. Počas celé doby sa nám pán domáci venuje a my počúvame rôzne príbehy a báje z miestnej oblasti. Po hodinke strávenej v pivnici sa už pod rúškom tmy vraciame späť, kde nás čakajú chlebíky s domácimi nátierkami, klobáska, syr a iné jednohubky. Koštujeme ďalšie vína a náruživo debatujeme. Matúš sa nám pochváli, že konečne prišli normálni ľudia. Dozvedáme sa aj krásnu historku o 3 p***vinách. Trianonskou zmluvou rozdelili maďarské mesto Šiator. Na Nové Mesto pod Šiatrom v Maďarsku a na Slovensku na Slovenské Nové Mesto. No a tie 3 p***viny podľa Matúša sú: nie to ani Slovenské, ani Nové a ani Mesto!
Ráno sa nám vstáva vcelku normálne. Sadneme na raňajky v štýlovo zariadenej chalúpke ako z konca 19. storočia. Na čerstvý chlebík si natierame maslo a domáci lekvár. Debatujeme, čo nás dnesný pondelkový deň čaká. V tom sa otvoria dvere a vojde usmievavý Matúš a zadre: „Chlapci, čo vám jebe, čo sa tu šupujete suchým chlebom? Však ja som vám spravil omeletu so syrom“. A na stôl nám začal nosiť veľké porcie jedla. No ledva sa to dalo zjesť. „Mňááám, tomuto teda hovorím raňajky na pána!“ Lúčime sa teda s Matúšom a želáme mu aby mu to ešte dlho vydržalo. Ledva sa teda vykotíme na motorky a pokračujeme našou cestu na samom východe Slovenska, kde fakt nič nie je. Zájdeme na štýlovú rozhľadňu odkiaľ je krásny výhľad na okolité Tokajské vinice. Ďalej na Klin nad Bodrogom, kde sa fotíme pri najnižšie položenom mieste nadmorskej výšky na Slovensku. Ďalej prichádzame na žel. stanicu Čierna nad Tisou. Spravíme pár fotiek a ideme pozrieť troj hranicu Slovenska-Maďarska a Ukrajiny v Malých Trakanoch. Cesta na hranicu ide po panelovke a pred lesíkom končí. Keďže je veľmi mokro, ďalej asi 500 m šlapeme peši. Tak nám to aj poradil miestny obyvateľ lámanou slovenčinou. To by som ale nebol ja, keby som nevymýšľal ftípky s čúraním do kríkov, ktoré boli už na ukrajinskej strane. Všade prítomné kamery som radšej nepokúšal a veru dobre som spravil, pretože o chvíľku za nami prišli policajti, ktorí strážia zelenú hranicu a veru poznamenali, že to by bol veľký prúser, ak by som tam šiel. Keďže Kubo pre boľavé koleno zostal pri motorkách, pokecal s policajtami ako prvý a nás pre istotu len legitimovali. Boli fajn, veď robili si svoju prácu.
Vedeli ste, že máme takú obec Svätá Mária? Ja teda nie. Sme na samom východe Slovenska a tu fakt nič nie je. Dedinky trošku chudobnejšie, domy prevažne neupravené, všetko v stavbárskom slohu rokov 60-tych. Tu som si spomenul na cestovateľské trasy ako niekde na Ukrajine alebo Rumunsku. Naša trasa smeruje okolo Vojan na sever do Michaloviec k Zemplínskej šírave, kde zastavujeme na obed. Po obede naša trasa vedie k Morskému oku pod Sninou. Spravíme si krátky výstup k vode a opäť pokračujeme ďalej, až na samý východ a koniec nášho Slovenska, Novej Sedlice. Na kopci za dedinou je ďalšia troj-hranica Slovenska, Ukrajiny a Poľska.
Po ceste do Sniny nás dohnal mrak a my si obliekame nepremoky. V kempe sme ubytovaný v chatkách, a v bufete už na nás čaká milý personál a ďalší motorkári na cestách. Jedlo je ale problém, objednávame teda pizza expres. Tam nám oznámia, že už majú len posledné 3 pizze a 2 kebapy. Tak objednávame aspoň to, personál je taký typický, slovenský ☹. Okolo polnoci zalezieme do chát. Posteľné prádlo sa nám nechce navliekať, tak sa na posteliach šupneme do spacákov. Ráno sa teda rýchlo obliekame a rozhodnem sa raňajkovať v rodnom meste nášho Iva, v Humennom. Začína zase husto pršať a veru v centre v Humennom v palacinkárni na raňajkách zostávame radšej dlhšie. Nechce sa nám do hustého dažďa. Vyčkávacia metóda bola správna. Prestalo trošku pršať a my sme vyrazili na prvý bod nášho dnešného záujmu, Herľany. Posedíme na lavičke pred gejzírom a nič. Lebo ten vyviera jedenkrát za deň, aktuálne po druhej ráno. „No čo už, výstrek nebude a čakať veru nebudeme.“
Konečne neprší, ale zase fúka silný vietor. Krásna príroda a ešte krajšia cesta nás dovedie na ďalšiu zastávku pri opálových baniach pri Dubníku. Je len 12:30 a veru do 14:00, kedy začína prehliadka baní sa nám opäť nechce čakať. Po prečítaní si miestnej romantickej poviedky o nájdení najväčšieho opálu, ktorý je umiestnený vo Viedenskom múzeu, pokračujeme ďalej na Prešov a Branisko, ktoré obchádzame po starej kľukatej ceste okolo tunela. Cesta je už rozbitá a hlavne mokrá, musíme dávať bacha. Cestou popod Spišský hrad si spravíme fotky a pred Levočou zatočíme prudko doľava na Vyšné Repaše, Nižný Slavkov na Lipany. Naozaj krásna cesta prírodou, kde nám už vykuklo aj slniečko. Je to naozaj krásna trasa!
My to ďalej potiahne na sever až na hrad Plaveč. Odkiaľ pozorujeme motorkára ako sa trápi v kopci nad hradom. Ivo sa mu rozhodne pomôcť a vyráža za ním. Snaží sa mu pomôcť zliezť z kopca, keďže je veľmi mokro. Motorkár sa po zlezení u nás zastaví, pozdraviť nás. No čo by ste čakali? Motorka nevhodná do terénu, motorkár bez prilby, len tak v teniskách. Bingo! Áno, bol to český turista. Oddychujeme na hrade Plaveč a užívame si krásne výhľady na okolitú krajinu. Po malom oddychu zamierime smer Bardejov. V meste mame dohodnuté krátke stretnutie s Rustym, moto-cestovateľom, ktorý bol tiež na Magadane, ako my s Milanom, Jožom a Martinom. Po krátkom stretnutí s Rustym na malebnom námestí Bardejova dávame fakt dobrú zmrzku a ideme pozrieť údolie smrti, kde sa odohrávali tuhé boje počas II. Svetovej vojny. Milan s Miškou a Kubom si túto trasu odpustia a idú rovno na Domašu, kde spíme našu ďalšiu noc.
Tento deň nám počasie vychádza a ani hore pod Duklou sme nezmokli a pofotili sme sa pri drevenom kostolíku vo Vyšnom Komárniku. Podvečer prichádzame aj my na Domašu na chatu. Miesto opekania sa rozhodneme ísť do blízkeho bufetu pri vode, kde dávame na večeru ďalšiu pizzu s vyprážaným syrom. Ráno na Domaši je pochmúrne. Opäť mraky a dážď čo visí za nohu. Žiadne ranné kúpanie, voda je po výdatných dažďoch silno mútna, pôsobí skôr odstrašujúco. Kašlem cele umývanie. Myslel som si, že od poslednej očistnej sprchy na Tokaji sa tu okúpem, ale sem teda nevleziem. Musím si vystačiť s OldSpicom.
Vyrážame na cestu okolo Domaše a opäť smerujeme na Bardejov a po Rustyho odporúčaní pridávame trasu popri Poľských hraniciach. Slovensko je na svojej rozlohe doslova napchaté horami, a to je pre motorkárov skvelá správa. Za pár hodín jazdy tu vystriedate rovinaté úseky pri Dunaji, tiahle zákruty v podhorí aj ostré serpentíny, ktoré vás vytiahnu do sedla nad hranicu lesa.
Pripravili sme prehľad tých najkrajších trás a priesmykov, ktoré sa oplatí zaradiť do letného itinerára. Nájdete tu klasiky, o ktorých vie každý motorkár, aj pokojnejšie úseky pre tých, čo jazdu berú skôr ako meditáciu. Hlavná devíza je hustota. Kým v niektorých krajinách musíte za poriadnymi zákrutami cestovať stovky kilometrov, u nás máte tri až štyri výborné priesmyky v dosahu jedného dňa. Príjemným bonusom je, že na horské cesty a priesmyky nepotrebujete diaľničnú známku - tá na Slovensku platí len pre diaľnice a rýchlostné cesty. Môžete sa teda pokojne túlať dolinami bez toho, aby ste riešili poplatky.
Rovnako dôležité je, že takmer všade po ceste natrafíte na salaš, bistro alebo horský penzión. Ak by ste mali stihnúť len jeden priesmyk, nech je to Čertovica. Toto sedlo vo výške 1 232 m n. m. je najvyššie otvorené asfaltové sedlo v Nízkych Tatrách a spája Liptov s Horehroním. Stúpanie z liptovskej strany je technickejšie a odmení vás rýchlym striedaním zákrut. Z horehronskej strany je jazda o niečo: dlhšia a plynulejšia. Nech idete ktorýmkoľvek smerom, na vrchole sa oplatí zastaviť, vydýchnuť a nechať oči poblúdiť po okolitých kopcoch.
Donovaly ležia na pomedzí Veľkej Fatry a Nízkych Tatier a patria k najznámejším dopravným uzlom v strede krajiny. Pre motorkárov sú hlavne bránou k nádherným úsekom smerom na Liptov aj na Banskú Bystricu. Kúsok na juh naň nadväzuje Malý Šturec vo výške okolo 890 m n. m. Toto sedlo tvorí hranicu medzi Banskobystrickým a Žilinským krajom a je vyhľadávaným „kráľovstvom serpentín“. Fačkovské sedlo (802 m n. m.) tvorí prirodzenú hranicu medzi Malou Fatrou a Strážovskými vrchmi a leží na spojnici Žiliny a Prievidze.
Trasa sa dá pekne poskladať do celodenného okruhu - napríklad zo Žiliny cez Fačkov na juh a ďalej smerom na Nízke Tatry. Cesta strieda zalesnené kopce s otvorenými lúkami, takže máte dosť príležitostí na fotenie aj na zastávku pri salaši. Nie každá trasa musí byť len o serpentínach. Cesta slobody (II/537) vedie popod Vysoké Tatry a je skôr o výhľadoch než o adrenalíne. Táto cesta je ideálna, keď si chcete dať pomalší deň a užiť si scenériu. Zastavíte sa v Starom Smokovci či na Štrbskom Plese, dáte si kávu a pokocháte sa panorámou.
Horehronie patrí k najpôvabnejším regiónom na motorke. Cesta sa tiahne popri rieke Hron cez malebné dediny a mestá ako Brezno či Telgárt a má pokojný, takmer meditatívny charakter. Nadšenci dlhých trás si obľúbili takzvanú slovenskú Route 66 - cestu číslo 66, ktorá vedie od Šiah až po Tatranskú Javorinu naprieč celým stredom krajiny. Na jednej trase tu vystriedate rovinky, mestá aj horské priesmyky. Kto má rád ostrejšie zákruty a menej dopravy, mal by zamieriť na Gemer. Okolie Krásnej Hôrky a Betliara ponúka cesty, ktoré sa vinú lesmi a stúpajú do kopcov s prekvapivo náročnými serpentínami. Bonusom je scenéria s hradom Krásna Hôrka, jednou z najznámejších národných kultúrnych pamiatok na Slovensku. Zaparkovaná motorka pred touto siluetou je fotka, ktorú si necháte navždy.
Ak vás láka scenéria bez extrémnych stúpaní, okruh okolo Oravskej priehrady je jasnou voľbou. Trasa cez Trstenú, Námestovo a Bobrov je pokojnejšia, no vizuálne veľmi vďačná - vodná hladina, kopce v pozadí a čistý severský vzduch. Oravu môžete spojiť s výletom cez hranicu do Poľska, kde na vás čaká kombinácia prírody a kultúrnych zastávok. Nie každý výlet musí viesť až do vysokých hôr. Pre motorkárov zo západu Slovenska sú Malé Karpaty ideálnou voľbou na krátky okruh, ktorý zvládnete za pár hodín. Obľúbeným cieľom je Pezinská Baba, horské sedlo nad Pezinkom, ku ktorému vedie svieža cesta plná zákrut.
Poskladajte si z toho okruh cez Modru, Pernek a Rohožník a k tomu pridajte zájazd na Záhorie s jeho borovicovými lesmi a nekonečnými rovinkami. Najlepšie obdobie na horské priesmyky je od neskorej jari do začiatku jesene, keď sú sedlá spoľahlivo bez snehu a cesty suché. Letné rána bývajú chladnejšie a menej rušné, takže ak vyrazíte skôr, máte zákruty často len pre seba. Aj tá najkrajšia trasa vie potrápiť, ak ju podceníte. Počasie v horách sa mení rýchlo. Ráno svieti slnko, popoludní môže v sedle liať. Pozor na štrk a nečistoty po daždi. Na horských cestách sa po výdatných zrážkach objavuje na asfalte štrk, blato aj spadané konáre. Rátajte so zverou a dobytkom. V podhorí a pri salašoch vám môžu cez cestu prejsť ovce, kravy aj lesná zver. Palivo doplňte včas. V dolinách a horských sedlách nebývajú pumpy na každom rohu. Myslite na výstroj. Kvalitná bunda, rukavice a topánky nie sú len o pohodlí, ale hlavne o bezpečnosti. Plánujte prestávky. Salaše, bistrá a vyhliadky sú súčasťou zážitku. Priesmyky ako Čertovica či Malý Šturec sú v lete plné áut, cyklistov aj peších turistov. Rešpektujte, že cesta patrí všetkým, a prispôsobte štýl jazdy. Ak jazdíte v skupine, dohodnite sa vopred na tempe aj na miestach zrazu. Pomalší jazdec nech ide vpredu, aby nikto nezaostal a nemusel doháňať stratu v riskantných zákrutách. Slovensko dokáže na motorke prekvapiť aj skúseného jazdca. Za pár dní prejdete od tatranských štítov cez horehronské doliny až po gemerské serpentíny a zakaždým dostanete niečo iné.
Vyberte si trasu podľa nálady, doprajte si čas na zastávky a nechajte krajinu, nech vás vedie. Nad tohtoročnou dovolenkou v zahraničí stále visí veľký otáznik. Motocyklistov to ale nemusí veľmi znepokojovať. V Českej republike je toľko zaujímavých miest a trás ako stvorených na jazdu v jednej stope! Ak ešte nie ste rozhodnutí, kam sa v priebehu jari alebo leta vybrať na výlet na motocykli, spozornejte. Vybrali sme pre vás 6 jedinečných trás a motorkárskych cieľov, ktoré sa oplatí navštíviť.
Ak ste ešte nemali možnosť vyraziť na svojom stroji do vychýrených Pekelných dolov, kde má sídlo rovnomenný motoklub, je čas to zmeniť. Pekelné doly patria medzi najznámejšie motorkárske ciele v Českej republike. Rozmýšľate, ktorým smerom sa na motorke vydať z Prahy? Ak si chcete užiť príjemnú jazdu okolo krásnej prírody a výlet zakončiť osviežujúcim kúpaním, vyrazte na slapskú priehradu. V južnej časti Prahy pri Zbraslavi sa napojte na cestu 102 a pokračujte po nej až k odbočke na Slapy. Jednou z najatraktívnejších motorkárskych trás na Morave je úsek medzi Střílkami a Buchlovicami dlhý približne 15 kilometrov. Jazda na motorke po Buchlovských kopcoch však vyžaduje poriadnu dávku pokory a skúseností. Svoje schopnosti v nich precenilo už veľa motorkárov, ktorí na to doplatili svojím životom. Ak si chcete vychutnať bezstarostnú jazdu po jednej stope a veľmi sa nevzdialovať od moravskej metropoly, prevezte sa okolo Brnenskej priehrady - „Prýglu“.
Na jednom z priľahlých parkovísk pri priehrade môžete na chvíľu opustiť svoju mašinu, prejsť sa po okolí a v lete sa okúpať. Od priehrady pokračujte okolo vody smerom na Veverskú Bítýšku a po ceste 386 dôjdite do Kuřimi. Na zábavnú jazdu krásnou prírodou je hornatá krajina Valašska ako stvorená. Chcete poznať krásy Zlínskeho kraja? Svoj výlet začnite v Bystřici pod Hostýnem, kde si môžete urobiť krátku odbočku a vyraziť na známe pútnické miesto Svatý Hostýn. Počet povolení je však každý deň obmedzený. Akú trasu si vybrať na poznávanie Valašska? Nádhernú prírodu a serpentíny si vychutnáte na trase Bystřice - Valašské Meziříčí - Vsetín - Vizovice - Zlín. Kto by nepoznal známu pretekársku trať Ecce Homo v Šternberku, na ktorej sa každoročne konajú automobilové preteky do vrchu. Aj keď sa v tomto roku kvôli šíreniu koronavírusu tradičné preteky neuskutočnia, nič vám nebráni prejsť si trať na svojom motocykli. Skôr ako vyrazíte na dlhšiu cestu po republike, skontrolujte si technický stav svojho stroja, a predovšetkým pneumatík. Máte pocit, že už pomaly dosluhujú? Vyberte si z širokej ponuky motocyklových pneumatík a pozrite sa na výsledky nezávislých testov.
