Málokto vie, aké boli pohnútky vládnucej vrstvy pri zavedení povinnej školskej dochádzky. Socha rakúsko-uhorskej panovníčky Márie Terézie. Zdroj: iStockphotos.com. Základné vzdelanie prostého ľudu v minulosti umožnilo i urýchlilo priemyselnú revolúciu. Povinnú školskú dochádzku zaviedla rakúsko-uhorská panovníčka Mária Terézia pred 250 rokmi v decembri 1774. Hoci dnes vnímame školu ako základ a benefit hlavne pre samotných jedincov, pôvodná vízia povinnej školskej dochádzky sa zameriavala na iné ciele. Mária Terézia vydala v decembri 1774 Všeobecný školský poriadok, na základe ktorého sa školy stali štátnymi a prístupnými pre obe pohlavia. Tereziánska reforma vyňala školstvo z cirkevnej správy, avšak katechizmus zostal hlavnou súčasťou výučby popri čítaní, písaní a počítaní. Deti sa tiež učili základné pracovné zručnosti a nadobúdali ekonomické znalosti. Chudobné rodiny nemuseli platiť školské poplatky. Harmonogram školského roku sa odvíjal od práce na poliach. Všeobecný školský poriadok rozlišoval tri druhy verejných škôl: triviálne, hlavné a normálne. O ich zriaďovanie sa starali obce a školskí patróni z radov šľachty. Triviálne školy sa zriaďovali vo všetkých farských obciach, pričom žiadne dieťa nemohlo mať školu ďalej ako pol rakúskej míle, teda 4 kilometre. V krajských mestách sa zakladali hlavné školy s troma až štyrmi triedami. Pribudla výučba znalostí potrebných na priemyselnú a poľnohospodársku výrobu. Normálne školy tvorili najvyšší stupeň a zakladali sa v zemských hlavných mestách. Boli zamerané na prípravu budúcich učiteľov. Ako píše historik Petr Zídek na portáli Novinky.cz, Všeobecný školský poriadok (Schulpatent) nerušil domáce vzdelávanie, ktoré do konca 19. Remeň v ruke. Zdroj: iStockphotos.com. Vďaka povinnej školskej dochádzke klesla negramotnosť do konca 19. storočia takmer na nulu. Škola sa stala samozrejmosťou a nezrušili ju ani totalitné režimy 20. Zavedením povinnej školskej dochádzky nesledovala Mária Terézia blaho svojich poddaných, ale predovšetkým blaho štátu. Zídek poukazuje na spoločné rysy medzi školou a armádou na prelome 18. a 19. storočia. V obidvoch inštitúciách bola strmá hierarchia, kde sa vymáhala absolútna poslušnosť. Vojenský prístup bol prítomný v pedagogických postupoch, ktoré sa zakladali na memorovaní. Prví učitelia pochádzali z vojenských radov a nosili uniformu, pričom okrem učenia detí mali byť dostatočne fyzicky zdatní, aby v triedach zabezpečili poslušnosť i za cenu fyzických trestov. Taktiež budovy, ktoré sa v 19. Telesné tresty boli úplne bežné a niekedy aj svojvoľné. Nechuť žiakov sedávať v prvej lavici pred katedrou pretrváva dodnes: dieťa v prvej lavici bolo totiž prvé na rane. Jakub Jan Ryba vo svojich denníkoch opisuje trestanie formou miesta hanby, zápiskov do čiernej knihy, čierne známky, bytie metlou či trstenicou. Potrestaný žiak sa musel navyše svojmu trýzniteľovi po bitke poďakovať. Z tejto doby pramení i zvyk, ktorý sa v školách dodržiava dodnes - po príchode učiteľa do triedy sa musia žiaci postaviť do pozoru, čo tiež pripomína prvok z vojenského výcviku. Ďalším pravidlom boli aj postupové skúšky. Staré knihy. Zdroj: iStockphotos.com. V roku 1869 bol prijatý Hasnerov zákon, nový školský zákon, ktorý bol nazývaný podľa vtedajšieho ministra kultúry a vyučovania. Hasnerovým zákonom bola školská dochádzka predĺžená na osem rokov a telesné tresty boli zakázané. Rakúska škola ovplyvňovala život žiakov aj mimo vyučovania. Podľa spomienok spisovateľa Antala Stašeka sa deti nemohli hrať s loptou. Futbal bol totiž považovaný za surovú hru, ktorá je pre deti nevhodná. Deti sa v lete nemohli ani kúpať a zime mali zákaz šmýkať sa na ľade. Šťastné dieťa s počítačom. Zdroj: iStockphotos.com. Škola stratila monopolné postavenie vo vzdelávaní a predstava, že škola pripravuje deti na budúcnosť, sa rozplynula. I to je dôvod, prečo sa zvyšuje dopyt po alternatívnych školách či domácom vzdelávaní. Na západe, prevažne v severských krajinách, môžeme vidieť smer, ktorým sa bude školstvo možno uberať aj inde. Stručné zhrnutieRodičia pri rozhodovaní o jednodennom školskom výlete do zahraničia hodnotia vzdialenosť a čas v autobuse; v diskusii sa spomínalo, že trasa Bardejov-Viedeň môže byť ~500 km a 9-11 hodín jedným smerom.Právne a organizačné opatrenia sú rozhodujúce; v diskusii sa uvádzalo, že existujú predpisy o počte dospelých na deti (bežný orientačný pomer 1 dospelý na ~15 detí, v jednom príklade 39 detí a 3 učiteľky = ~13 detí na učiteľku).Rodičovské alternatívy zahŕňajú žiadosť o podrobné informácie od vedenia školy, návrh dobrovoľného rodičovského dozoru a jednoduché bezpečnostné opatrenia ako nalepenie telefónneho čísla na oblečenie dieťaťa.Najčastejšie otázkyQ: Aký je bežný pomer dozoru dospelých ku deťom na školských výletoch?A: V diskusii rodičia uvádzali orientačne pomer 1 dospelý na 15 detí; konkrétny príklad spomínal plný autobus s 39 deťmi a 3 učiteľkami, čo je približne 13 detí na učiteľku.Q: Koľko času v autobuse je rozumné tolerovať pri jednodennom výlete pre 7-8 ročné deti?A: Viacerí rodičia v diskusii považovali za hranicu približne 200-260 km pre jednodňový výlet; konkrétne sa v diskusii uvádzali trasy, kde 9-11 hodín jedným smerom (Bardejov-Viedeň) bolo považované za príliš dlhé.Q: Aké organizačné kroky môže rodič urobiť, ak má obavy o bezpečnosť výletu?A: Rodič môže požiadať vedenie školy o podrobné informácie o itinerári a dĺžke cesty, navrhnúť ďalší dobrovoľný rodičovský dozor a žiadať, aby deťom nalepili na mikinu telefónne číslo rodiča.Q: Idú školy s malými deťmi do zahraničia?A: Áno; v diskusii rodičia opisovali príklady výletov základných a materských škôl do Rakúska, do Viedne, do ZOO, do Familypark-u a na rôzne kultúrne akcie, a niektoré škôlky dokonca brali 3‑ročné deti na zájazdy.Q: Kedy je vhodné riešiť problém výletu s vedením školy?A: Ak je čas strávený v autobuse neprimeraný vzhľadom na dobu pobytu na mieste (napr.
В meta description and keywords will be appended as required below.
tags: #kto #veri #v #svetovladu #neorganizoval #skolsky