Pamätník koncentračného tábora Dachau je otvorený každý deň od 9:00 do 17:00. Pamätné miesto je zatvorené len 24. Pamätné miesto koncentračného tábora Dachau sa nachádza hneď za mestom Dachau. Ak cestujete z Mníchova, cesta do Dachau vám potrvá približne 45 minút. Na stanicu Dachau sa môžete dostať vlakom. Vlaky premávajú často a cesta trvá približne 25 minút. Po príchode na miesto môžete nasadnúť na autobus, ktorý vás odvezie k pamätnému miestu. Cesta autobusom trvá približne 10 minút. Druhou možnosťou je prejsť 3 km dlhú Cestu spomienok, ktorá kopíruje historickú trasu, ktorou kedysi chodili väzni zo železničnej stanice do tábora. Prechádzka trvá približne 30-40 minút. Ak cestujete autom, vyberte sa z Mníchova po diaľnici A8. V blízkosti pamätníka Dachau sa nachádza platené parkovisko vhodné pre osobné autá a autobusy. Odporúčame vám absolvovať prehliadku pamätného miesta Dachau so sprievodcom, najmä ak ho navštívite prvýkrát. História je zložitá a emotívna a sprievodca vám pomôže pochopiť udalosti, miesta a osobné príbehy jasným, úctivým a zmysluplným spôsobom. Získate oveľa viac poznatkov, ako by ste získali pri skúmaní na vlastnú päsť. Rozumným krokom je aj rezervácia vopred. Výlety sa často rýchlo zaplnia, najmä v hlavnej sezóne. Návštevníci zvyčajne strávia pol dňa prehliadkou areálu a prezrú si všetky výstavy. Ak máte v pamätnom areáli Dachau málo času, zamerajte sa na kľúčové oblasti, ako je hlavná brána s nápisom "Arbeit macht frei", zrekonštruované kasárne a námestie s apelom. Pamätné miesto Dachau nemá osobitné exponáty určené pre deti a niektoré materiály môžu byť príliš intenzívne pre deti mladšie ako 13 rokov. Od návštevníkov sa očakáva, že sa budú správať úctivo a zachovajú ticho počas celého pobytu na pamätnom mieste. Odporúča sa skromné oblečenie. V areáli pamätného miesta nie je povolené vodiť psy. V návštevníckom centre nájdete kaviareň s vnútorným a vonkajším sedením.
Na tejto stránke nájdete informácie o tom o tom aké je vstupné pre dospelých a vstupné pre deti do Osvienčimu pre rok 2024. bez sprievodcu je možné navštíviť koncentračný tábor aj bezplatne, avšak v čase od 10.00 hod až do 15.00 je možný iba platený vstup so sprievodcom výklady sprievodcu sú väčšinou v angličtine, poľštine, nemčine, francúzštine, taliančine a španielčine výklady pre individuálne návštevy sú v júli a auguste aj v slovenčine (11.00 hod a 13.00 hod) a v češtine (10.00 hod, 12.00 hod a 14.00 hod) Jazyk a kategória Cena vstupného Bez sprievodcu (mimo 10:00 - 15:00 hodiny) zadarmo Poľský jazyk - dospelý 75 PLN (cca. 17 €) Poľský jazyk - študent do 26 rokov 65 PLN (cca. 14,50 €) Cudzí jazyk - dospelý 85 PLN (cca. 19 €) Cudzí jazyk - deti a študent do 26 rokov 65 PLN (cca. 14,50 €) Odporúčame vám, aby ste si vopred a v dostatočnom predstihu zakúpili vhodnú prehliadku. Tým si zaistíte voľbu najvhodnejšieho času na prehliadku a zároveň budete mať istotu. Pretože počas letných mesiacov na vás v Osvienčime čakajú denné limity na vstup, následne dlhé rady na vstup a nedostatok lístkov vám môže strpčiť návštevu múzea, prípadne sa tam vôbec ani nedostanete. Do areálu koncentračného tábora v Osvienčime nesmiete isť s batohom na chrbte. Povolená je iba malá taštička cez rameno. Ak sa pokúsite ruksak preniesť, pozorná ochranka vás bez milosti pošle preč. Prehliadka Osvienčimu trvá aj s výkladom okolo cca 2 hodiny, budete teda potrebovať iba malú fľašku s pitím, prípadne fotoaparát. Pri vstupe do areálu musíte prejsť bezpečnostným rámom a strážnikovi ukázať obsah svojej taštičky. Ak máte v tele kovovú doštičku alebo šroub, bezpečnostný rám túto skutočnosť odhalí. Do koncentračného tábora sa vstupuje bránou s nápisom „Arbeit macht frei“ (práca oslobodzuje). Väčšina vtedajších väzňov netušila, že touto bránou späť už nikdy nepôjde, že odtiaľto nie je cesty späť. Ak navštívite Osvienčim v letných mesiacoch, prechod medzi jednotlivými blokmi murovaných budov lemujú pekne upravené trávniky a košaté stromy. Nevedieť aké hrôzy sa tu odohrávali, nepôsobil by tento priestor tak smutne. Takmer v každej budove bolo zriadené múzeum. V jednej expozícií nájdete fotografie transportovaných ľudí, ich osobné dokumenty, model vlaku, ktorým boli väzni transportovaní. V ďalšej budove je expozícia vlasov, ktoré boli väzňom strihané a potom používané k ďalšiemu spracovaniu, napríklad tkaniu kobercov. Vlasy ležia na hromadách za sklom a sú ich tam tony. Svetlé, tmavé, copy, vrkoče, kučery... Tony vlasov anonymných ľudí, ktorí všetci do jedného našli smrť v Osvienčime. Iba jediný blok je ponechaný v pôvodnej podobe. Môžete tu zazrieť umyváreň väzňov, v ktorej sú cez plechové korytá na vodu prehodené pruhované väzenské šaty. V ďalšej miestnosti je izba, v ktorej väzni spávali - slama na zemi, inak nič. Hneď oproti je ďalšia spálňa, kde sa na zemi povaľujú tenké, neskutočne špinavé slamníky naskladané tesne vedľa seba. Sem tam sa nachádza nejaký zdrap špinavej, tenkej handry, ktorá slúžila ako chatrná prikrývka. Väzňov bolo v miestnosti toľko, že museli spať na boku, aby sa tam vôbec vošli. Mojím najhorším zážitkom bol prechod chodbou bloku, kde na stenách viseli portréty väzňov v pruhovaných úboroch vrátane mena, národnosti a doby ich života v Osvienčime. Niektorí v desivých podmienkach prežili len tri týždne, ďalší pár mesiacov. Šokujúce je, ako sú si ľudia na fotografiách v určítých rysoch podobní. Každý väzeň bol po príchode do Osvienčimu vyfotografovaný, aby bol v prípade úteku dohľadateľný. Vzhľadom k tomu, že väzni kvôli hladovaniu a krutému zaobchádzaniu počas veľmi krátkej doby zmenili svoju pôvodnú podobu, od fotografovania sa upustilo a začalo sa s tetovaním identifikačných čísel na predlaktie. Je nutné podotknúť, že pokusov o útek z Osvienčimu bolo veľmi málo, tých úspešných iba hrsť. Utiecť bolo prakticky nemožné. Ak sa to aj niekomu podarilo, velitelia na útek reagovali popravou náhodne vybraných ľudí. Kúsok od ostnatého drôtu, za ktorým sa odohrávali najväčšie hrôzy moderných dejín ľudstva, stojí dvojposchodová vila veliteľa koncentračného tábora Rudolfa Hössa. Nacistický veliteľ tu tri a pol roka spokojne žil so svojou ženo a deťmi, dokonca tu počas svojho pobytu splodil ďalšie dieťa. Z horného poschodia vily bol výhľad na šibenicu a krematórium, v ktorom boli spaľované ostatky umučených väzňov ako na bežiacom páse. Celé okolie krematória bolo neustále pokryté tenkou vrstvou popola, teda aj záhrada vily, kde sa deti veľmi radi hrali, zatiaľčo pani Hössová tu v kľude popíjala čaj. Práve na šibenici za krematóriom č. 1 v Osvienčime bol 16. Vstup do vily nie je povolený, je možné si ju prehliadnuť iba zvonku, navyše z veľkej diaľky. Za vilou sa nachádza už spomínané krematórium č. 1, kde stoja pece, v ktorých boli mŕtvi spaľovaní. Pece obsluhovali členovia zvláštneho oddielu - Sonderkommando, ktorí boli vyberaní z radov väzňov. Vždy išlo o silných statných mužov, pretože práca, ktorá ich čakala vyžadovala veľa fyzických síl. Ich hroznou úlohou bolo nielen pálenie mŕtvych, ale aj ich dopravovanie z plynových komôr, prehladávanie všetkých telesných dutín, trhanie zlatých zubov, skladanie ošatenia a obuvi, prípadne strihanie vlasov. Mnohokrát museli takto zachádzať aj so svojimi blízkymi. Členovia Sonderkommanda sa postupne stávali veľmi chladnými, až surovými, čo pri charakteri ich práce nie je príliš prekvapujúce. Po určitých časových úsekoch sa členovia komanda menili za nových. V krematóriu sa smie fotiť, ale tých, čo si fotografie urobili bola hŕstka, väčšina len rýchlo prešla okolo pecí a potom toto depresívne miesto opustila. Väčšina väzňov z Osvienčimu zomrela v plynových komorách, ostatní vyčerpaním z hladovania a ťažkej práce. Táborom sa rýchlosťou blesku šírili aj najrôznejšie choroby prameniace z nedostatočnej, respektíve nulovej hygieny a nedostatku stravy. Najrozšírenejšou chorobou boli krvavé hnačky z hladu. Väzni mohli na toaletu iba ráno a večer. Zvyšok dňa vykonávali potrebu pri práci. V areáli tábora sa nachádza nemocnica, kde lekár Jozef Mengele robil so svojim týmom pokusy na ľuďoch.
tags: #koncentracny #tabor #nis #vstupne